Máme ešte čas

Kapitola 8.

8.

Nikdy to nebolo príjemné. Fibroskopiu nenávidel... Ale bol rád, že to nie je kolonoskopia. Doktor Čaptar si opäť pozrel jeho spis a zdvihol pohľad len na zvuk jeho hladného žalúdka.

"No čo, skúsime to bez uspania?" opýtal sa a otočil sa na točiacej stoličke k nemu.

"Môžme." mykol Šimon plecami. Buď sa dogrcá alebo zadusí, no je tam toho. Doktor si nachystal nástroje, sestrička mu znecitlivela ústnu dutinu a Šimon sa pustil do rátania obkladačiek v ambulancii. 72 modrých a 72 žltých. 16 okien, 3 stoličky. Naplo ho asi 8 krát ale ustál to. Doktor spokojne pokýval hlavou, odsunul sa a začal čosi bleskovo zapisovať do počítača. Sestrička ho zbavila hadíc a vystrojila ho po dvere. Výsledky pošlú. Šimon sa niesol ako vietor po ovocnú výživu. Od hladu sa mu zahmlievalo a mal chuť vyvrátiť to nič, čo v sebe mal.

"Nie tak rýchlo!" panicky po ňom zvolala Nela, keď hltavo jedol už tretí kelímok výživy.

"Bože, čo si chceš zasa ublížiť?!" vyčítavo po ňom spustila plavovlasá sestra a nahnevane mu vymenila polievkovú lyžicu za čajovú. "Dúfam, že ti to pôjde pomalšie." odišla preč. Len čo ukojil základné potreby, vystrojil sa s krabičkou cigariet von. Sadol si na lavičku, pokojne si zapálil a sledoval okolie. Zameral sa na hnedého slimáka, ktorý sa vliekol po tráve pod lavičkou. Napísal Margaréte smsku, že má vyšetrenie za sebou a zvládol to bez uspatia. Ona mu odpísala, že je na neho hrdá a za odmenu mu donesie krížovky. Pousmial sa. V tom mu napadlo, že by ju mohol pohľadať na facebooku alebo instagrame. Problém nastal keď si uvedomil, že nevie jej priezvisko. Avšak vďaka Helinmu profilu sa k nej ľahko dostal. Margaréta Tomrová. Študovala na zdravotnej strednej škole, študuje na vysokej zdravotnej škole. Na profilovej fotke bola odfotená zozadu kdesi pri mori s krátkymi vlasmi. Titulka mu napovedala, že zrejme svoje budúce povolanie zbožňuje. Spolu so štyrmi ďalšími kamarátkami sedeli na vyšetrovacom lôžku, každá držala nejaké lekárske náčinie. Megi mala okolo krku fonendoskop, nejaká brčkavá blondínka držala pri jej hlave teplomer ako pištoľ, černovláska s modrými očami nebezpečne držala injekcie a skúmavky a dve dievčatá pod nimi si vzájomne merali tlak. Na ďalších fotkách ju však pooznačovali nejakí chalani. Tam bola v bazéne, potom na horách, inde zas na korčuliach...Netušil prečo sa tak nahneval.

"Šimon?" ozvalo sa nadšene po jeho pravici. Šimon zdvihol pohľad z mobilu . Slimák bol o meter vpred. Známa tvár ho prekvapila.

"Damián." oslovil ho a vstal.

"Stále tu?" opýtal sa ho a podali si ruky. Damián bol nižšej postavy, trochu rómskeho pôvodu no v ťažkých časoch Šimonovi dodával zázračné tabletky. Keď si dal, netrápilo ho, že nemá rodinu, priateľku a poriadne kde spať. Všetko mu bolo fuk a bolo mu fajn.

"Hej, stále tu." zopakoval po ňom.

"A? Zlepšuje sa to?" zvedavo sa spýtal.

Šimon skrivil tvár a mykol plecami.

"Ako kedy. Raz to ide hore, raz dole."

"A väčšinou?" Damián sa poobzeral vôkol seba.

"Čo myslíš, keď som stále tu?" zaúpel Šimon. Damián bol v pohode chalan ale to bol iba prvý dojem. Ako kamarát nesklamal, rád robil bútľavú vŕbu ale keď šlo do tuhého, zázrakom sa nikdy s nikým nepoznal.

"Na, vezmi si to." niečo strčil Šimonovi do dlane.

"Čo ti hrabe, prestaň, vezmi si to späť! Nechcem tento bordel už ani vidieť." okamžite mi tu vtisol späť.

"Nechcem za to nič. Ber to ako darček... Že si na to všetko sám." Damián sa uškrnul a vrecúško sa opäť ocitlo v Šimonovej dlani. A tak, ako sa Damián zjavil, tak aj zmizol.