Máme ešte čas

15. Kapitola

Zdesenie z rána vystriedalo obedné zúfalstvo. Bezvládne ležal na posteli a pripadal si ako ten najväčší odpad. Bolo mu z toho všetkého do plaču no statočne to držal v sebe. Vyzeralo to tak sľubne! Oživilo to v ňom stratenú nádej, ktorá každým dňom rástala, až z nej bola vatra, ktorá mu bola zároveň prekliatím. Neukontroloval emócie, hoci boli dobré.

Zadýchane sa mu do izby vrútila a dverami omylom treskla.

"Ahoooj!" priskočila k jeho posteli.

"Ahoj." zachrapčal do masky.

"No čo ty moje srdénko?" nahla sa a vtisla mu bozk na čelo "Ako sa dnes máme?" vzala ho za bezvládnu ruku. Dotyk aj jej teplo cítil, no pohnúť sa nedokázal.

"Fakt zle." úprimne povedal. Načo by klamal? Aj tak ho má prečítaného ako šlabikár.

"Pomôže moja mágia?" potichu zatiahla a zdvihla si jeho ruku k perám. Na hánky mu vtisla jemnučký božtek.

"Prečo sa mi toto deje?" neštastne zaúpel. Kašľal už na nejakú tú cenzúru. Pred Megi mohol byť akýkoľvek. Vedel to už dávno no nechcel byť pred ňou ešte viac zraniteľným, než v skutočnosti bol. "Čo som komu spravil?"

"Pšššt." podobrala si ho do náručia a pritisla k plecu.

"Chcem... Chcem ťa zobrať do kina, na túru, kamokoľvek. Ty... Si... Nezaslúžiš plávať v tomto so mnou." plakal. Dala mu opatrne dole masku a pevne ho uchopila.

Silno ho objala a nechala ho, aby sa vyplakal. Konečne to z neho vyšlo von.

"Nechcem od teba už také reči počuť, jasné?" prísne povedala.

"Ale, Meg, veď...Nemôžem sa hýbať! Nestráviš svoj život s kriplom!" neprestával.

"Šimon, čuš!" vzdialila sa od neho a oprela ho o stenu. Vzala mu tvár do rúk a utrela z nej slzy. Musel vyzerať hrozne. Strhane a úboho.

"Nikdy som taký nebol, taký život ma nebaví," nevedel, kde sa v ňom všetky tie slová brali no tak ako ich povedal, tak ich cítil. A ona ho pozorne počúvala "Chcem byť pre teba silný." zamrmlal. Dotkla sa nosom jeho nosa a zašepkala:
"Mne stačí to, že si." zľahúčka ho pobozkala. Bozk jej nesmelo opätoval, nevedel, čo si môže a čo nemôže dovoliť. Jej pery ho však upokojovali a rozrušovali zároveň. Chcel sa jej dotknúť, no nemohol. Chcel jej vyzliecť to biele tričko a vziať si ju kľudne aj na tej nemocničnej posteli. Chcel si zaboriť tvár do jej pokožky a dýchať jej vôňu. No nemohol. Všetok ten hnev na svet dokázal preformovať na dravosť. Chcel ju. Chcel ju tak moc, až ho to bolelo. Ona sa však nebránila a jazykom mu dovoľovala viac a viac.

"Meg," zamrmlal jej do pier "Prosím, prestaň." zdvihol k nej červené oči. Najskôr sa zatvárila prekvapene, potom však prikývla a cúvla. Sadla si vedľa neho a oprela si hlavu o jeho plece. Cítil sa naozaj zle. Všetko to na neho doliehalo a on sa s tým nevedel vyrovnať.