Máme ešte čas

Kapitola 9.

9.

Keď ju uvidel v okne ako zalieva kvety, zamračil sa. Ona sa na neho srdečne usmiala, on sa otočil a odišiel. Hneď na to sa mu rozzvonil telefón. Zastal, obzrel sa a zrušil ju. Keď však volala asi 10.krát, vypol si telefón a vrátil sa na izbu. Tam si ľahol na posteľ, čumel do stropu a preklínal seba a svoj život. Chcel by... Tak moc by chcel opäť cítiť lásku ale za akú cenu by to bolo? Fakt by to za to nestálo? Fakt by ONA za to nestála? Ublížil už dosť...Ani nevedel kedy a ako dlho mu myšlienkové pochody trvali. Do reality ho vrátilo zúrivé rozrazenie dverí. Pomaly sa posadil a doostril na osobu. Vo dverách stála ona, červená v tvári. Dúfal, že od behu, nie od hnevu.

"Vysvetlíš mi, čo to má znamenať?" naštvane treskla dverami. Šimon sa otočil na posteli tak, aby sedel a nohy spustil z postele na zem.

"Nemám teraz náladu." odbil ju. Nebola to úplne pravda ale potreboval byť na ňu hnusný. Aby sama odišla a netrápila ho. No vedel, že ona bez boja neodíde. A on sa necítil pripravený na boj. Priskočila k nemu troma rýchlymi krokmi a prepichla ho pohľadom.

"Daj mi jeden dobrý dôvod, prečo mám odísť." vyzerala fakt nahnevane. Nikdy ju takú nevidel.

"Nechcem ti ublížiť." pozrel do zeme. Už si raz túto situáciu zažil a nečakal, že si ju zažije opäť v tak krátkom časovom horizonte. I keď krátkom ako krátkom.

"Nemáš mi ako ublížiť." povedala mierne. Dobre, nádych a výdych. Poď s pravdou von. S pravdou, ktorá mu už raz vzťah zničila.

"Neviem dobre zvládať agresiu a... Môže to na mňa prísť kedykoľvek. Som ako časovaná bomba." zdvihol k nej pohľad. Stála oproti nemu ako ten posledný pevný bod na tejto Zemi.

"Viem sa postarať aj brániť." nedala sa.

"Ale nie predo mnou. Megi veď sa na mňa pozri! Aj keď nemôžem prijímať toľko potravy, stále som dvakrát väčší než ty. A ak by som raz... Nepochopíš tomu." uzavrel to.

"Nikdy si mi to nevysvetlil." dodala ticho a sklonila hlavu. Uvedomil si, že má pravdu. "Chcem ti pomôcť, chcem tu byť s tebou. Tak mi to prosím dovoľ." prosebne na neho pozrela.

"Tvoja pomoc by bola príliš drahá."

"Drahá? Šimon, veď... Bože, ja za to nič nechcem." rozhorčene povedala, akoby ju obvinili z vraždy.

Možno naschvál nepochopila, že by sa na ňu príliš naviazal a vzal by jej to jediné, čo má. Slobodu.

"Pozri, Margaréta, som chorý. Vážne chorý. A láska ma nevylieči." vážne povedal.

"Ale vyfarbí ti čas, čo ti tu zostal." Týmto ho umlčala. Opäť mala pravdu "Nie som dokonalá, nebude to so mnou ľahké ale... Som trpezlivá. A tolerantná. Takže ak vyvedieš čokoľvek, stále tu budem." presvedčivo na neho pozrela.

"Megi," oslovil ju jemne, vstal a vzal ju za ruky "Nech by som akokoľvek chcel, nemôžem.Už som to párkrát skúsil a cez to citové peklo si dobrovoľne neprejdem."

Jej pohľad sa zahmlil a pery skrivili. "Nechcel som ti ublížiť. Chcel som ťa len spoznať." dodal.

"Ale mne si tú možnosť nedal." povedala a hoci sa snažila rýchlo žmurkať, slzy nezastavila. Šimon netušil, ako moc ho bude bolieť vidieť toto dievča plakať. Plakať kvôli nemu.

"Ja viem. Ale keby si bola mnou, urobila by si to isté."

"Nie!" prudko si vytrhla dlane z jeho zovretia "Nikdy... Nikdy nerobím záver bez toho, aby som poznala aj druhú stranu. Ale ty... Bez jedinej štipky úcty voči mne... Si to uzavrel. Ani si mi nedal šancu!" hlas sa jej každú chvíľu chvel a po lícach sa jej kotuľali slzy. Z plaču jej očerveneli oči, nos aj pery.

"Megi, tak to nie je." obhajoval sa no ona ho svojím správaním zaháňala do kúta a rozpakov zároveň.

"Vzdal si sa ma, ani si o mňa nebojoval, ani si sa nesnažil nájsť jediný dôvod, prečo áno, prečo to so mnou aspoň skúsiť." to už sa začala aj triasť. Bohužiaľ od hnevu. Videl, že je smutná a nahnevaná zároveň. Tiež však vedel, že ak ju nepošle hneď preč bude tam, kde aj pred rokom.

"Choď preč, iba tu strácaš čas." otočil sa od nej.

"Nie!" skríkla po ňom "S tebou to nikdy nebol stratený čas. No tak, Šimon!" postavila sa opäť pred neho.

"Prepáč, Meg. No nepôjde to." nedokázal sa na ňu pozrieť.

"Tak... Ma aspoň objím." zotrela si chrbtom dlane posledné slzy. Nemohol jej povedať nie. Nie po tom,čo spolu zažili. Nie po tom, čo pre ňu nachystal. Prinútil ju prejsť si citovým zlyhaním len kvôli jeho zúfalstvu zo samoty. Mohol za to iba on. Jej slzy budú na jeho svedomí ako veľké čierne škvrny a tie červené oči od plaču bude mať miesto rozprávky každý večer pred spaním. Aby sa poučil.

Roztvoril náruč a ona sa v nej bez váhania stratila. Neodolal, pritisol si ju čo najtesnejšie a nadýchol sa jej vône. Jej vlasy voňali ako kivi a kdesi ucítil aj čosi sladké. Na moment zaváhal, či naozaj robí správne rozhodnutie. Nie! Nebude nad tým premýšľať!

Margaréta od neho neochotne cúvla a zhlboka sa nadýchla.

"Nezanevri na lásku kvôli chorobe." s týmito slovami za sebou zatvorila dvere.

"Kurva." s povzdychom si sadol na posteľ. Stále na sebe cítil jej telo aj vôňu. Myšlienky nabodávali jeho myseľ ako koruna z tŕňov. Je toto ich koniec? Čaká ho ešte nejaká prechádzka s ňou?

Keď chodil so Zuzkou, rozišli sa pre jeho ochorenie. Takmer chodil s Meg. A tú poslal preč kvôli sebe. Pekný paradox.