Máme ešte čas

3. kapitola

3.

Prechádzal sa po oddelení, ako vždy, keď čakal na doktorku Sychovú. Bola to jeho psychiatrička, sledovala jeho stav, predpisovala lieky, cvičila s ním. Robili malé pokroky. Stále tvrdila, že by si mal nájsť motiváciu, no on nemal motiváciu ráno otvoriť oči, nie ešte bojovať sám so sebou. Jeho kroky však boli sprevádzané šepotom. Zastal a započúval sa.

"To musíš zvládnuť, Frodo. Je to len pár vetvičiek." jej hlas by spoznal aj keby bol hluchý. Od toho dňa, čo ju počul, si ho neustále pripomínal a často mu slúžil ako uspávanka. Nebol ňou posadnutý. Len... Mu bola príjemná celá, ako ju poznal a domyslel si ju.

S kým sa to rozpráva? Kto je Frodo? Opatrne vykukol spoza rohu, no uvedomil si, že sa díva práve jeho smerom. Šepot sa zmenil na ticho, nestihol sa už strategicky skryť ani uhnúť. Vedel, že vie. Zhlboka dýchal a hľadal slová, ktorými by sa jej prihovoril. Počul však kroky a len čo ho uvidela, ukrytého za rohom, zhíkla a uskočila vzad.

"Prepáč." vyjachtal zaskočene "Nechcel som ťa rušiť pri rozhovore. S Frodom." rýchlo dodal, ani nevedel, ako a hľadal, kto ten Frodo vlastne je. Okrem polouschnutého stromčeka v kvetináči nikoho na oddelení nebolo.

"Ja-ehm, nie." zakoktala sa tak, až sa začala červenať "Pôjdem." povedala a zvrtla sa na päte. Nie! Nemôže!

"Počkaj!" zvolal za ňou. Obzrela sa, zastala a skryla si do vačku na nohaviciach nožnice.

"S ktorého oddelenia si?" opýtal sa.

"Nie som pacient." odmerane povedala.

"To mi došlo, keď si v bielom." zaúpel no neprestával z nej spúšťať zrak.

"Z neurológie." povedala po chvíli a vzala džbánik. Prečo...Prečo sa jej pýta niečo, na čo pozná odpoveď?

"Si sestra? Alebo ešte študent?" vyzvedal. Ona na neho zahanbene pozrela a rýchlo sklopila zrak. Vedel, že to je možno poslednýkrát, čo sa s ňou rozpráva, preto potreboval vedieť čo najviac.

"Tak trochu oboje." priznala ticho.
"To znamená, že tu praxuješ?"

"N-nie. Ja to mám ako brigádu." horela až za ušami a jemu imponovalo, že práve vďaka nemu. Už dlho necítil ten pocit, aké to je, keď niekoho privedie do rozpakov.

"Pekná brigáda." skonštatoval s trochou sarkazmu.

"Hm, ja... Už musím ísť." preletela popri ňom a počul, ako brala schody po troch.

Len čo sa otočil späť, uvidel medzi dvermi opretú doktorku. Uškŕňala sa na neho. Porazene vydýchol a zagúľal očami. Bolo mu jasné, že videla všetko, čo malo zastať iba medzi nimi dvoma. Kývla mu hlavou, aby šiel za ňou do jej ambulancie.

"Prišli výsledky. Pomaly sa to lepší. Preto by som chcela začať zmenšovať dávku liekov. No najskôr si trochu potrénujeme ten tvoj hnev, dobre?"

Ako zázrakom sa mu však nedalo vyvolať takú agresiu, akú po ňom doktorka chcela. Akoby... to v ňom ani nebolo. Doktorka len užasnuto na neho pozrela a usmiala sa.

"Možno to nie je zlý nápad." povedala mu zrazu, akoby mu čítala myšlienky. Občas si to ale myslel.

"Nie." tvrdo povedal a vrátil sa k sebe na izbu.