Máme ešte čas

7. kapitola

7.

"A tak som už musela nastúpiť, aby sa nepovedalo. Vystúpila som však na najbližšej zastávke a pešo som sa prešla domov. 6 kilometrov som kráčala, kvôli vlastnej hlúposti. Ale tak, čo som mohla za to? Fakt som si myslela, že to bol môj autobus a keď ma ten pán šofér videl, že fučím jak ježko a zastavil... Musela som už nastúpiť." zanietene rozprávala, kým čakala na pacienta, ktorý bol na vyšetrení. Šimon sedel vedľa nej a počúval. Čoraz častejšie s ňou takto chodil von. Keď šla na vyšetrenie s imobilným pacientom, zvyčajne jej pomáhal tlačiť vozík do kopca a pri čakaní na pacienta jej robil spoločnosť.

"Koľko si mala rokov, keď ste sa presťahovali?"

"15. Ale dobre sa stalo, jak sa stalo. Život v meste ma moc nebavil. Akože ono to bolo fajn, mať kam ísť. Ale čím som bola staršia, tým mi tí ľudia začali liezť na nervy. Chápeš, furt všade niekto. Nikde ani kúsok niečoho...Môjho."

Chápal ju. Až príliš dobre.

"A čo ty? A tvoje.... nejaké historky? Stále meliem iba ja." zahanbene sklonila hlavu.

"Rád ťa počúvam. Teda... Máš príjemný hlas. Aj keby mi čítaš zloženie salámy, tak to bude príjemné." povedal a pozrel sa na ňu z profilu. Zachichotala sa a líca jej zružoveli. Mal rád, keď sa kvôli nemu červenala.

"To ale nič nemení na tom, že o tebe skoro nič neviem. A ty o mne všetko."

Šimon si povzdychol.

"Možno to tak je lepšie." mykol plecami.

"To určite nie. Skôr či neskôr to z teba vytiahnem. Alebo z niekoho iného. Ale nechcem si veci o tebe zisťovať od niekoho iného. Nemôžeš mi ich povedať sám?" nešťastne na neho pozrela.

"Tak sa pýtaj." porazene vzdychol.

"Okej okej. Takže, čo tvoja rodina?"

"To si si teda vybrala tému." sarkasticky podotkol. "Rodičia sa rozišli, chvíľu som bol u sestry a tu príbeh končí."

"Nevedela som, že máš sestru."

"Bežne sa ňou nechválim. Je kdesi v Austrálii a zjavne je šťastná, keď nemá potrebu sa sem vracať." trochu ho pichlo pri srdci pri spomienke na sestru.

"A rodičia?"

"Otec sa druhýkrát oženil, už má aj vnúčatá a mama... Tá je niekde vo Švajčiarsku, robí chyžnú."

Nastalo medzi nimi ticho. Margaréta nad niečím tuho uvažovala a on nemal potrebu pokračovať v rozprávaní. Nechcelo sa mu v tom rýpať.

"A nejakí kamaráti?"

"Žiadni."

"Ehm a uhm... Ja neviem, nejaká priateľka... Alebo priateľ?" tápala vo vlastných otázkach.

"Mal som priateľku. Dve... Možno aj tri...No pár ich bolo. Ale je mi lepšie samému."

Len čo to dopovedal, ona vyprskla smiechom. Nepríjemným, trpkým smiechom.

"Tak to ti neverím."

"Vážne." presviedčal ju.

"Buď teraz klameš sám seba alebo práve porušuješ sľub a svoju zásadu v jednom."

Dostala ho do nepríjemného šach-matu. Mala pravdu, klamal sám seba ale mohol si za to, že je sám a priznať to takýmto spôsobom... .

"Možno... Tomu chcem veriť. A keď to poviem nahlas znie to skoro ako pravda."

Zostala zádumčivo ticho a zamyslela sa.

"Žiadne klamstvo nebude nahlas skutočná pravda. Takže z toho idú iba dve možnosti... Buď ti niekto fakt moc ublížil alebo," stíchla. Cítil sa pri tomto rozhovore divne no bolo len otázkou času, kedy sa do neho zvedavá Megi pustí. A ten deň prišiel.

"Alebo som fakt moc ublížil ja." doplnil ju.

"Alebo aj." prikývla. Ďalšie mrazivé ticho netrvalo tak dlho, z vyšetrovne na očnej ambulancii práve vyšla pacientka, na ktorú čakali.

"K tomuto rozhovoru sa ešte vrátime." zašepkala mu, vstala a podoprela poloslepú staršiu dámu. Hneď sa jej spýtala ako dopadlo vyšetrenie a Šimon sa stal tým, čím bol najradšej. Neviditeľným. Hoci kráčal vedľa nej, do rozhovoru sa nezapájal a Megi jeho mlčanie tolerovala.