He fell first, she fell harder |Juraj Slafkovsky FF|

2.Kapitola

"Ako sa voláš?" opýtal sa rozospatým hlasom Samuel oproti sediacej a popri tom si zívol.

"Alexandra" predstavila sa mu. "Ty si Samo však?" chcela sa uistiť či sa nemýli a nie je to niekto úplne iný. On prikývol. Pamätá si, že hral na minuloročných majstrovstvách pretože to bol jeden z obľúbených hráčov jej mami, určite preto pretože je mladý a pekný.

"Čo že nespíš?" chcela nejako začať konverzáciu keď už spolu sedeli pri jednom stole o štvrtej poobede v lietadle na ceste do Pekingu.

"Spal som no Cehlovo chrápanie je neznesiteľné" zatváril sa nahnevane. Ešte že je od hokejistov celkom dosť vzdialená a u nich sú po väčšine len dievčatá.

Keď to povedal zatvárila sa trošku nechápavo, nevedela kto je to Cehla. O hokeji niečo vedela, predsa jej a ich šport má niečo spoločné no hokejistov moc nepoznala len niektorých ako napríklad Sama.

"Peter Cehlárik, hokejista, spoluhráč. Nevieš?"

"Prepáč no v slovenských hokejistoch sa vyznám rovnako ako v autách, nula bodov"

Na jej prirovnaní sa zasmial a hneď po tom mu doniesli palacinky.

"Palacinky? Je obed Samuel, nevieš o tom?" karhavo sa na neho pozrela no myslela to zo srandy. Itak nevedela či štyri hodiny poobede môže nazvať obedom.

"Pre mňa celá táto cesta nepozná čas, ešte ani raz som sa na hodinky nepozrel a tak to aj ostane" zmyslel si.

"No to určite" pretočila očami.

"To mi ako-ako neveríš?" opýtal sa jej s plnými ústami.

"Po prvé s plnými ústami sa nerozpráva a po druhé hodinky sú to všade, na mobile, na televízore dokonca aj tu, pozri" ukázala neďaleko nich na stenu, chcela ho nachytať a tak sa aj stalo. Pozrel sa.

"Čo som ti vravela že sa na ne pozrieš" tentokrát sa zasmiala ona. Dojedla posledný kúsok sushi a ovocný šalát sa rozhodla zjesť neskôr.

"Dobrú chuť Samuel" postavila sa a odišla.

Samuel bol týmto celkom prekvapený. Alexandra bola zvláštna, zaujímavá a veľmi pekná, dalo by sa povedať že ho jedným rozhovorom okúzlila.

Alex si sadla naspäť na svoje miesto s ovocným šalátom, našťastie už bol Michal hore a ich tretia spolu pasažierka na mieste nebola tak nemala žiaden problém si sadnúť.

Sadla si a dohodli sa že si pustia nejaký film aby zabili ten čas v lietadle. Keď Michal pustil prci prci prcičky tak mala chuť vyskočiť cez okno. To akože myslel vážne? Nechala to tak a radšej pozerala a pri tom jedla svoj šalát.

"Akože nechcem nič vravieť ale je tu nejako tesno" započula hlas svojej najlepšej priateľky Zari.

"A čo si čakala? Je to lietadlo, tu v tomto nemáš priestoru nikdy dosť" odpovedala jej Sophie.

"Ja už chcem vypadnúť z tohto tu! Bože veď je to tu hrozné" chytali ju stavy.

"A ja zas chcem aby si bola ticho" tie dve sa stále hašterili. Nemysleli to vždy vážne ako napríklad teraz.

Alex sa radšej postavila a odišla na wc, keď prišla tak ju čakalo prekvapenie, Michal tam s Karin, ich spolu sediaca, neboli a Zara sedela na jej mieste.

"Pozri sa!" vlepila jej do ruky jej telefón, upozorňujem, JEJ telefón, čo znamená Alexin.

samuelknazko vás začal sledovať

Bolo tam presne napísané, biele na čiernom, mala nastavený tmavý režim. Neprišlo jej to nejako zaujímavé, asi videl jej instagram keď jedli alebo si ju proste nejako našiel, môže byť hoci jaké vysvetlenie.

"A?" nepochopila jej radosť.

"Vy dvaja ste sa za túto otravnú, dlhočiznú a hlavne unavujúcu cestu stretli? Zblížili? Prečo o ničom neviem?" vybafla na ňu.

"A čo som ti mala povedať? Keď som bola hladná tak som sa išla najesť a potom prišiel on, zakeckali sme sa trochu, to je všetko" mykla plecami.

"Prečo to neprežívaš somnou? Veď je to hokejista predsa a celkom slávny" podpichovala ju.

"Vieš že na hokejistov nie som" vedela to no pozabudla.

Zara stále niečo robila na jej telefóne, Alex jej ho vytrhla z ruky "Čo ty tu toľko hľadáš?" pred jej očami bol instagram tentokrát Slafkovského. Zara sa celkom v hokeji orientovala, viac ako Alex určite.

"Vážne Zara?" pozrela sa na ňu nechápavým pohľadom a kamoška vedľa sa len zaškerila.

"Je pekný, pozri sa na neho, taký zlatý aj svalnatý, vysoký, hnedovlasý" básnila blondína.

"A hokejista" doplnila ju Alex a vypla rovno instagram aj celý mobil "Nechcem sa baviť o hokeji"

"O hokeji by sme sa ale baviť mali, trénerka chce aby sme sa naučili pravidlá a mená reprezentantov" zjavila sa tu zrazu Karin a za ňou Michal. Všetci, tým myslím Alex, Zara, Sophie, Rišo, Lili, Simona a Filip na ňu pozerali šokovaným pohľadom.

"To máš skadiaľ? Ona ti to teraz vravela?" nechápal Rišo.

"Hej, boli sme v tej reštaurácii abo čo to vlastne je a bola tam, mám vám to oznámiť a ty Alex ako kapitánka to máš vedieť vraj najlepšie, od bodky do bodky" všetci si nad tým len povzdychli.

Michal sa začal predierať na miesto kde sedel no Zara mu to prerušila "Sorry chlape, sedíš inde, tu sedím teraz ja, vedľa mňa Alex a vedľa nej Karin, šup šup pred nás" naznačila rukami ako nejakému psovi a on nemal na výber tak ju poslúchol.

"Čo tak si zahrať pexeso? "navrhla Karin.

"A kde prosím ťa? Nedá sa tu hrať nič" namietla Zara.

"No ale na mobile sa dá, je taká stránka na hry, vytvoríme si tam vlastné pexeso čo budeme hádať a všetci sa tam prihlásime" vysvetlila.

Nakoniec sa dohodli že hrajú všetci kvôli téme ktorú vybrali, hokejisti. Karin našla všetkých reprezentantov, uložila si fotky a pridala na to pexeso.

"Takže kto z vás vie ich mená?" potrebovala vedieť.

"Ja!" prihlásila sa Lili, jej otec je skalný fanúšik hokeja a ona ho má rada taktiež preto vie kto je kto.

"Fajn takže ten kto si vyberie nejakú kartu musí povedať meno hokejistu a potom si vybrať druhú, ak neuhádne nevadí no meno musí povedať aj toho druhého" všetci súhlasili a začali hrať.

"Regenda! Či nie nie nie! Takáč? Počkať ja to viem! Rybár?!" už po tisíc razy hádal Richard no furt neuhádol.

"Bože je to Škovránek" plesla si po čele Alex, to vedela ešte aj ona dokonca.

Takto si zahrali štyri kola pexesa, nie že by ich to bavilo no po tretom kole si už aspoň niečo pamätali, nechcú okúsiť hnev svojej trénerky, to je to najhoršie čo ich môže stretnúť.

Po tejto vyčerpávajúcej hre Alex znova zaspala po pozeraní tentokrát so Zarou 40 odtieňov sivej a vstali až na hlásenie.

"Vážený cestujúci za malú chvíľu budeme pristávať" to bolo jediné čo zachytila keďže jej došlo že musela spať riadne dlho a aj spala.

Spala viac ako tri hodiny, bolo osem hodín večer.

Museli sa pripútať kvôli turbulencii, po pristáti nezabudli zatlieskať, hľadali posledné veci ktoré sa mohli v lietadle nachádzať a už kráčali smerom von.

Keď vyšla na čerstvý vzduch priala si byť znova v lietadle a keby len ona, všetci! Pohltil ich veľký chlad ktorý prinášal Peking a spolu s ním aj zima.

Každá reprezentácia mala vlastný autobus a tak si do neho posadali a vybrali sa na hotel ktorý už ale zdieľali spolu.

Alex ako kapitánka dostala izbu sama, ostatný mali po dvoch alebo troch, chlapci a dievčatá. Čo najrýchlejšie sa prezliekla do pyžama a zaliezla okamžite do postele, potrebuje spánok, každý z nich.