V tvojich očiach

Maťove rande

Celý večer som počítal jak najatý a až o desiatej som si pozrel ostatné veci do školy. A prekvapko, zabudol som na projekt z dejepisu. No do kelu "Svetová hospodárska kríza a jej dôsledky" v Power pointe minimálne desať strán, robota na celú noc. Nažhaviť internet a idem na to. Kým som to dorobil boli dve hodiny ráno. Hodil som sa do postele tak, jak som bol a zaspal jak zabitý. Malo to ale aj výhodu, nesnívali sa mi zlé sny, ako ma Zelenoočko odmerane zmrazí pohľadom.

Ráno bolo hrozné. Nevládal som vstať, otec bol už preč a vonku lialo, takže musím stihnúť bus. Sprcha sa nestíha. Opláchol som si tvár zimnou vodou, pri pohľade do zrkadla som zhodnotil, že vyzerám úboho. No nič nahádzal som veci do vaku, rýchlo ešte nezabudnú kľúč s projektom. Hodil som si do vaku aj dve jablká a už som padal. Bus som stihol len tak, tak. Celé prvé dve hodiny som zíval. Konečne zazvonilo a ja som sa sunul do bufetu. Ako som zbadal Maťa hneď som si spomenul, že včera mal vlastne rande. Nálada sa mi vylepšila a začal som sa veselo uškŕňať.

„No čo tajnostkár? Ako dopadlo rande?" Hneď ma strčil do pleca.

„Prestaň, nevykrikuj tu." Rozrehotal som sa.

„Čo? Ty prestaň. Vyklop novinky, lebo uvidíš inú srandu."

„Nemám čo."

„Hej, hej jasné, včera som skoro umrel od hladu, kým si sa ty chichotal a poobede, si idem za tebou na pár slov a ty sa vyškieraš na ňu. Tak mi tu nehovor bludy." Maťo sa kus hanblivo usmieval. Ale inak držal formu, neviniatka.

„Tak, čo kde ste boli na rande?"

„Nikde."

„Hej a čakal si na ňu, len aby si jej povedal čau." Už sme sa dostali na rad, tak sme prestali rozprávať, až kým sme nevyšli na chodbu.

„No tak hovor."

„Jooj prestaň a ty to potom vytáraš."

„No dovoľ, u mňa je to ako v hrobe, netvár sa, že ma nepoznáš. Nikdy som nič nevytáral." Maťo sa ešte okúňal, ako malý. Čo ho mám pritisnúť k stene? Nakoniec z neho začalo niečo liezť, keď sme už stáli opretý o stenu a tískali jedlo.

„Nechcem nič hovoriť, aby som nezakríkol. A ani sa nič nestalo."

„Ale boli ste spolu von, či?

„No hej, no. Vravel si, nech jej niečo kúpim, tak som sa opýtal, čo chce. Ona, že nič a tak. Tak sme sa chvíľu naťahovali." No jasne ako malé deti, cukalo mi ústami.

„Potom, že dobre, keď nechce nič v bufete, tak že ju budem musieť pozvať do cukrárne, alebo na kávu."

„Hmmm, ty sa nezdáš, niekoľko rokov sa tváriš ako ryba tesne pred klepnutím tĺčikom po hlave pri pohľade na ňu a teraz normálne že rozprávaš a pozveš ju." Zazrel na mňa.

„Vedel som, že ti nič nemám hovoriť." Bolo mi smiešno.

„Nebuď jak baba pred kramy. Šak ja som z toho vytešený, že si sa konečne rozhýbal." Snažil sa ešte chvíľu tváriť urazene.

„Tak kde si ju vzal?"

„Do Pralinky." Prekrútil som očami.

„Čo? Prečo tam, veď tam je to ako pre deti. Mal si ju vziať do Galaxy, tam je krajšie, pohodlné kreslá, baby majú radi pekné útulné prostredie, mal si sa poradiť."

„Hej ty by si mi poradil iné temné miesta."

„Nebav machra, žiadna sa na tie miesta zatiaľ nesťažovala. A ako bolo? Dohodol si si ďalšie rande?"