V tvojich očiach

Bufet

"To nemyslíš vážne?!" Okríkla ma Mira a tresla ma zošitom po hlave. Len som sa chechtal. Ona sa kývala zo strany na stranu a robila grimasy.

"Tak ja sa tu trápim celý večer  a nič mi nevychádza a ty mi to tu načmáraš ceruzkou, akoby nič za tri minúty?" Zase tresk! Zjavne ju to baví. A asi som to s tými posmeškami o jej inteligencii trochu prehnal.

"Už dosť , lebo ti to vrátim." Dvihol som varovne prst. Zaškerila sa a konečne dala zošil dolu. Ja som sa ešte stále smial a aj ona po chvíli upustila od grimás. Lenže potom nahodila taký detektívny pohľad a to som už  prestal so smiechom.

"Predstav si, že som videla toho kreténa Roba, dosť zmaľovaného." Hmmm, hneď som vedel kam toto povedie.

"No a čo ja s tým, nech sa maľuje, keď sa mu chce." 

"Cha, cha cha, smejem sa hlasno." Ju to len tak neprejde. Už sa prisúvala bližšie, s dosť značným záujmom.

"Len mám ešte v živej pamäti, ako ťa volali do riaditeľne. Uhmmm......?" Teraz som robil grimasy pre zmenu ja.

"Vravel si , že kvôli vyjasňovaniu, ručne-stručne, tak a Robo je kretén, čo sa nevie chovať k babám." Už mala taký víťazoslávny pohľad.

"Takže bol to on, čo si ho zmlátil?"

"Choval sa aj k tebe zle?"

"Heeeej, nezahováraj. Mal také blbé poznámky, ale ja sa viem brániť. Tak?" Dvihla pri tom bojovne bradu. Smutne som sa uchechtol. Keby si ty vedela, ako ľahko by ťa on vedel vyviesť z tohto omylu. Pokrútil som pri tom hlavou.

"Hej, ale už to nerozmazávaj, dobre? Bol ho brániť samotný otecko, tak  nepotrebujem roznášať ďalšie kecy o tom a mať nejaké problémy." Snažil som sa už dosť stlmiť hlas, ale Sára vyzerala, že počúva o stošesť. Práve buchli dvere a profesorka rázne klopkala vysokými podpätkami, to ukončilo všetky debaty.

* * * 

"Ahoj, Zelenoočko." Pošepkal som jej do ucha a objal zo zadu. Tešil som sa ako malý chlapec, že som ju takto vystihol a ona si ma predtým vôbec nevšimla. Trochu  s ňou podskočilo. Bolo počuť ako vydýchla. 

"Ahoj, Bastián." Už som bol v ich triede za ňou častejšie, tak si ľudia pomaly zvykli. Len Martina sem tam zazerala a mrzuto niečo šuškala Jane. Neriešim.

"Poď so mnou do bufetu. Pozývam ťa." Otočil som sa pred ňu a sadol si na lavicu. Ona prekladala zošity a tak trochu ma ignorovala.  Prekrútil som očami v snahe napodobniť ju, keď je zo mňa otrávená. Do toho som pridal aj poriadny povzdych.

"Tak nerob drahoty. Kúpim ti aj lízatko." Doširoka som sa usmial a žmurkol.

"Nechcem lízatko." Naklonil som sa ku nej bližšie a pošepkal jej do ucha.

"Alebo si ťa mám prehodiť cez plece? Urobíme divadlo, frajerka?" Prižmúrila oči a zaiskrilo sa v nich. 

"Nie! Na to ani nepomysli." Usmiala sa na jeden kútik. 

"Tak tu prestaň pratať a poď." Objal som ju majetnícky okolo pliec a ťahal preč.

"Počkaj, veď nemám peniaze." Trochu zaprotestovala.

"Veď som vravel, že ťa pozývam." Smial som sa a ťahal ju preč. 

"Ech, si hrozný." Ešte jej to v očiach zaiskrilo, ale už sa smiala.

"Poď Maťo, s nami do bufetu."  Napadlo ma , keď som pri ňom prechádzal a on sa tváril, akoby mu zdochol pes. Hneď sa pridal  a nahodil úsmev cez stisnuté pery. To je prípad, nabudúce mu mám vytlačiť pozvánku? Ale tak mu treba, za tie reči. 

Po ceste som sa dozvedel, že mali práve ťažkú písomku, tak asi preto bola Zelenoočko taká nijaká.  Stále som ju držal, aj keď sme stáli v rade. Vždy tu bolo zopár zvedavých pohľadov.  Pustil som ju iba raz, keď som sa trepal s Pupušom a snažil som sa mu dať kapucňu na hlavu. Samozrejme protestoval a ja som ho prosil, slovami - ale Pupuško, nechaj veď ti to pristane. Aj tak som to nakoniec nasilu urobil, protestujúci Maťo  trepal dookola rukami a Zelenoočko sa smiala. Ten smiech ma povzbudzoval k tomu, aby som to dokončil. Lenže objavila sa Nella a zrazu bolo po srande. Vyslobodila ho z tej kapucne a dokonca ho poľutovala bozkom. Prebleslo mi hlavou, ako by som sa asi cítil, keby niečo také urobila Zelenoočko.  Hodil som na ňu pohľad a ona.......neviem nad čím rozmýšľala, ale tiež pozerala na Nellu, no v momente, ako sa naše oči stretli, otočila sa a postavila v smere radu. Prišlo mi to také,..........., také..............smutné.

Objal som ju zozadu a pobozkal na spánok.

"Tak, čo si dáš Zelenoočko?" Rad sa posunul a ja s ňou tiež. 

"Neviem." Bolo fajn ju objímať, nevadila mi  ani tá veľká mikina. Dokonca to bolo príjemne mäkké.

"Nevieš??" Už dopredu som sa sladko usmieval.

"Ja to viem celkom presne, napríklad." Naklonil som sa jemne ju uhryzol do krku. 

"Bastián!" Výhražne sykla. Naklonila pritom hlavu na stranu, tak som mal oveľa lepší priestor, inštinktívne som si ju pritiahol bližšie a teraz už jemne ju pobozkal.

"Prestaň, lebo ťa kopnem!" Šepla. Toto už znelo dosť vážne, ale mne sa páčila jej vôňa.

"Ja?! To ty si  si ešte nevybrala, frajerka." Ešte som sa nadýchol.

"Bagetu! Dám si bagetu a džús." Znelo to skoro ako výkrik. Už som sa len zasmial, musel som sa aj keď nerád vzdialiť od toho teplého krku. 

"Dobrá voľba a aj koláčik, majú tu dobré koláčiky." Maťo na nás trochu civel, ale potom nadvihol uznanlivo obočie. Bolo jasné, že on aj napriek všetkým predsudkom uveril, že sme spolu naozaj. Na perách mi zahral víťazný úsmev. Lenže na to sa Zelenoočko odtiahla a mne dochádzalo, že sa nemám nad čím tak blbo usmievať. Je to hra. Hra ne jej ochranu a nech ma akokoľvek baví, ona .....neviem, čo ona. A čo ja?  Nad akými kravinami tu vlastne rozmýšľam? Dodrž sľub a nič viac Sebo!

"Koláčik nie, tých mám doma dosť." Prerušila tok mojich myšlienok.

"Vážne? Tak to sa musí využiť, prídem ti s nimi pomôcť." 

"Nikto ťa nepozval." Odsekla.  Nahodil som sladký úsmev a objal som ju.

"Tak ma pozvi, pozri aký som rozkošný." Zaklipkal som očami a nahodil ešte širší úsmev. Pozerala na mňa ako na blázna, ale keď som neprestával s tým klipkaním, nakoniec sa rozosmiala. 

"Beriem to ako súhlas." Posunul som ju pred seba a už som ju nepustil ku slovu, lebo sme akurát prišli na rad a ja som popýtal bagety a džúsiky. Napchávali sme sa spolu všetci štyria na chodbe a ja s Maťom sme sa doberali. Zrazu pribehol Aďo  a kričal, niečo v tom zmysle, že majú ísť do inej triedy.  Zelenoočko s  Maťom sa tak rýchlo rozbehli, že si musia ísť po tašky, nemal som možnosť ani na pozdrav.  Už bolo aj tak tesne pred zvonením, tak som sa pobral aj ja. 

Už som zatáčal do chodby, keď ma zaujala postava v ružovej minisukni. Sára?  Spoza nej bolo vidno odrazu ešte ďalšiu postavu. Ten zmaľovaný ksicht bolo poznať. Robo! Cítil som ako sa mi zvraštilo obočie, až ma zabolelo čelo.

Čo?! To sa mi nepáči. Niečo šijú. To je zlá kombinácia. Obaja sa už naubližovali dosť. Sára sa zvrtla na opätku a cupitala preč. Robo s rukami vo vreckách ju sledoval. Určite slintá po jej zadku, aj keď niet po čom. Potom sa pobral kade ľahšie. Ja som pokračoval do triedy, ale ten obraz ako sa rozprávajú Sára s Robom, mi nešiel z hlavy. Nemám z toho dobrý pocit. Snažil som sa pozorovaním Sáry na niečo prísť, ale okrem toho, že na mňa vyvaľovala cici z hlbokého výstrihu,  som neprišiel na nič.

Fakt sa mi to nepáči!

Zlatíčka moje, ešte som na tom tak nebola s časom, ako som teraz.😏😞😟 Proste nestíhačka.😢 Ospravedlňujem sa všetkým, čo sa tešili, a čakali, na novú časť  a to, že ju pridávam neskôr ako som sľúbila. No ale je tu.😄😍 Ideme ďalej. Vzťahy s Maťom sa celkom upravili a to ostatné kľudne okomentujte.😁😂