V tvojich očiach

Rady

Včera som Zelenoočko nevidel. V Maťovej triede som sa po tom jej kopanci neukázal. V bufete sme sa s Maťom síce stretali, ale veľa sme toho nenahovorili. On sa väčšinu času usmieval na Nellu a mne tiež nebolo do reči. Okrem toho sa mi nakopilo učenie. Každý tlačil na rýchle získanie známok. Obed bol tak trochu o ničom. Sedel som a snažil sa poriadne poprežúvať to tvrdé mäso.

„Čau kámo."- prisadol si Maťo.

„Nevyzeráš dvaraz spokojne."

„Začni jesť to mäso a uvidíme tvoj výraz." – kukol som na neho znechutene. Zasmial sa. Pustil sa do polievky. Zaregistroval som mikinu, slúchadlá v ušiach. Sledoval som ju. Čakala v rade, ruky vo vreckách, pozerala niekde do diaľky cez okno, akoby sa tam dalo niečo vidieť. Iba sivá obloha a vyčnievajúce konáre stromov, čo tam vidíš? Dostala jedlo a odchádzala s ním od okienka. Stretli sa nám na sekundu oči. Hneď uhla pohľadom a odchádzala na druhý koniec jedálne, sadla si ku mne chrbtom. Zachcechtol som sa a pokrútil hlavou. To snáď ani pravda nie je. Správa sa akoby som jej ublížil a pri tom ona je tá, čo mnou...... opovrhuje. Áno, to je to správne slovo. Od začiatku, od prvého pohľadu mi to dáva najavo.

„Čo je?" – opýtal sa Maťo a sledoval môj pohľad až ku nej.

„Ešte ťa to neprešlo?"

„Čo by ma malo prejsť?"

„Tá záhada menom Lia." Záhada, usmial som sa nad tým. Nie, asi neprešla. Maťo mal teraz starosti so svojím zaláskovaním, tak som mu svoje podozrenia a zistenia o nej nereferoval. To, že ju niekto bil, že nakupuje v sekáči, že má asi malú sestru. Zistil som toho vlastne veľa, ale nie dosť. Nie to, čo som chcel najviac vedieť, čo sa jej stalo, prečo sa musela presťahovať, prečo sa takto chová.

„No kamoš, ty si s ňou v triede každý deň, zistil si niečo?" Odsunul som spred seba tanier, už som dojedol, zapozeral som sa na Maťa.

„No čo? Veď nič také sa tam nedeje."

„Hej, alebo furt kecáš iba o blbých hrách a nič nevnímaš." – pochybovačne som sa zaksichtil.

„Ale no. Fakt sa nič nedeje. Nebaví sa s nikým. Nie, že by bola protivná, keď si opýtaš úlohy a tak, tak ti povie, ale rozhovor nezačína. Dievčatá si ju moc nevšímajú, proste iba tak neklábosia. Chodí na horolezecký inak, ale to by si mal vedieť."- chechtal sa, akoby povedal dobrý vtip. Asi mám deja vu,  presne to mi povedal aj minule,  keď  som sa na ňu  pýtal.

„Fakt postreh Maťo." - tiež som sa  nad tým zasmial. Na Maťa sa zjavne spoliehať nemôžem. Má vygumovaný mozog z tých hier asi. Dedukcia mu nič nehovorí. Naklonil som sa, že vstanem a odídem.

„Počkaaaj, Sebo."- Zachmúril som sa s otázkou v očiach, že čo chce?

„Tak ma napadlo, či nazájdeš ku mne." Moja otázka v očiach pokračovala.

„Mama niečo napiekla."

„Čo sa deje, že ma tak lákaš Pupuš?"- zaklipkal som očami a naklonil sa ku nemu bližšie. Urobil grimasu.

„Nič."

„Tak potom." – zase som sa začal nakláňať, aby som sa postavil.

„Joooj, Sebo, ty si ... chcem sa poradiť a nehovor, že už dačo máš." Zasmial som sa.

„Nemám, ale chcel som, aby si to vyklopil, ty romantik." Krútil hlavou a prežúval to tvrdé mäso. Založil som si ruky a čakal som kým to s tým mäsom dobojuje. Zase som zablúdil pohľadom na ňu. Teda iba jej chrbát. Sedela sama. V jedálni sa to vyprázdňovalo.  Sedela rovno, elegantne, žiaden zhrbený chrbát. Hmmm, čo ak mi to nikdy nepovie? Okolo nej je taká hustá hmla, že sa nedá nič zistiť. Štve ma, že som pre ňu iba bastard, čo sa jej mieša do súkromia.  Nemôže byť predsa iba stále sama, to neprospieva žiadnemu človeku. Možno ja nie som najdôveryhodnejšia osoba, uznávam, hlavne kvôli mojej povesti. Ale veď ona, pokiaľ  viem, s nikým ani nerozpráva, tak to ani nemala ako zistiť. Nemám  to napísané na čele. Čo môže človeka takto zmeniť, až tak, že nechce pri sebe nikoho.