V tvojich očiach

V posteli

V noci som nemohol spať, tá noha bolela na zbláznenie.  O jednej som to už nevydržal a vstal som po tabletku. Celý čas som myslel na to, či som niečo nedobabral s tou nohou.  Ráno sa to veľmi nezlepšilo. Ten blbý pocit stále silnel s neutíchajúcou bolesťou. Nakoniec som rozhodol, že bude lepšie ísť  to skontrolovať.  Bol víkend a našťastie v nemocnici takmer prázdno. V čakárni som si uvedomil, že som bez mobilu, takže som iba sedel a pozeral do prázdna.  Ráno  som nakoniec musel vziať ďalšiu tabletku proti bolesti, aj keď som sa nechcel dopovať liekmi  a bol som proti tomu, no nevydržal som. Otec chvíľu nervózne chodil sem a tam a až potom, ako vyšla sestrička a oznámila, že lekár príde o chvíľu, si s ťažkým povzdychom sadol.  

"Sebo, čo si zase porobil?" Ani som si neuvedomil, že ma pozoruje, keď sa mi skrivila tvár od bolesti.

"Nič, vážne. Párkrát som na tú nohu stúpil, nič iné." Tak trochu ma prepaľoval pohľadom. Na Zelenoočko nemáš, napadlo mi a v duchu som sa chechtal. Keby tá noha tak nebolela, tak by to bolo aj zábavné. 

Čírou náhodou mal službu doktor, čo ma poznal, aj celú moju diagnózu.  Zatváril sa dosť škaredo. Neodpustil si poznámku, že som mal byť radšej doma a poslal ma na röntgen. 

"No, máš šťastie." Povedal ostro sledujúc snímky. 

"Nič závažné tu nevidím, ale drobné narušenia okolo vytvárajúcich sa zrastov tu sú. Takže žiadna škola a pokoj na lôžku." Na moje nesúhlasné ksichty len poznamenal.

"Myslím to vážne. Celkom dobre sa to zrastá, tak to nepokaz, lebo ďalšiu operáciu nikto z nás nechce. A mimochodom,  znamenala by, že sa sadry nezabavíš na oveľa dlhšie."

"Ale je koniec roka."

"Tak  to už tobôž sa snaž byť v kľude, aby si  cez prázdniny bol bez sadry."

"A treba uzatvárať známky." Nedal som sa. Nech aspoň povie dokedy.

"Dohodneme sa, prídeš sa ukázať o týždeň a uvidíme. Tento týždeň doma na lôžku. Buď rád, že ťa nenechám ležať v nemocnici." Tresol pečiatku na papier. Znelo to,  ako odklepnutie na súde.  Zrazu som ľutoval, že som niekam šiel.  

Týždeň?! Do....do....do....

Otec sa zastavil v obchode. Ja som ostal  zdutý sedieť v aute.  Na čerta ma tam bolo. Len som sa zľakol, či sa tam niečo nenarušilo a teraz? Keď sme sa dotrepali domov, bol som už poriadne zničený.  Nemal som chuť ani na jedlo. Trepol som so sebou do postele a zaspal som. Keď som sa prebral, bolo asi päť. Otec mi nechal jedlo na stole a niekde sa vytratil.  Nechcelo sa mi to dávať ani zohrievať. Našiel som si mobil a sadol sa najesť. Svietili mi tam správy.

Zelenoočko. Usmieval som sa. To je asi prvýkrát, čo ona napísala prvá. Písala hneď ráno. Ja som idiot, že som nechal mobil doma.  Posledná správa bola pred hodinou.

*Čo sa neozývaš? Stalo sa niečo? *  Pripadal som si ako v siedmom nebi. Bojí sa mňa? Och, alebo si myslí, že som zmenil názor? Musím to radšej hneď vysvetliť.

*Ahoj prinzezna. Nič také sa nedeje, len som mal bolesti..* Mal bolesti, hmm  to znie blbo. Radšej som to zmazal. 

*Trochu ma bolela noha, tak som nakoniec išiel na kontrolu  a zabudol som si doma mobil.  Hneď, ako sme sa vrátili, tak som zaspal. Prepáč.* Pustil som sa do jedla.  Kým som dojedal pípla správa.

*Bolela noha? Čo ti povedali?*  To naozaj znelo, že si robí starosti.

*Všetko je v poriadku, len...*

*Čo len?* Usmieval som sa ako pripečený.

* Len nejaké drobné trhliny či čo. No a len mi prikázal ležať a žiadna škola. Tak, ale neviem, či to dodržím.*