V tvojich očiach

Hlavne nenápadne

Kráčal som na koniec chodby. Aj napriek tomu, že som toho v noci veľa nenaspal, mal som dobrú náladu.  Hmmm, Maťova trieda.  A v nej Zelenoočko. Vzdychol som si a stisol príklady z fyziky, čo som držal v ruke. 

No, hlavne nenápadne Sebo, povedal som si v duchu a otvoril som dvere.  Sedela vzadu, kapucňa na hlave. Zopár hláv sa na mňa dvihlo, samozrejme okrem jej.

"Čau kámo."- zdravil mi hneď Maťo.

"Už si k nám dávno nezavítal." Potľapkal ma po pleci.

"Čau, no som akýsi zaneprázdnený."  Pozdravili mi aj dievčatá. Usmial som sa kývol hlavou.

"Ako sa máš Sebo?"- pýtala sa Jana.

"Celkom fajn." Aďo sa úplne nenápadne postavil vedľa nej a majetnícky položil ruku okolo jej bokov. Prišlo mi to smiešne, veď ja som mu ju neprišiel prebrať. A keby som veľmi chcel, tak by mu ani tá ruka nepomohla. ...... Ale nechcem.

"Mám tu nejaké veci na fyziku, tak to idem prebrať." Kývol som pri tom smerom, kde sedela Zelenoočko. Dúfam, že to ukojilo ich zvedavosť.  Pokračoval som teda v ceste dozadu a prisadol som si  do lavice vedľa nej. 

"Ahoj. Ako sa máš?"  Naširoko som sa usmial, keď na mňa prekvapene dvihla oči.  

"Mám tu príklady, pozri." Naklonil som papiere tak, aby nás trochu zakrývali. Stále na nás ešte zopár pohľadov smerovalo.

"Pozri, tento sa ti bude zdať zaujímavý."  Ukázal som akože na papier a otvoril som ruku ktorú som mal schovanú za papierom pred dotieravými zvedavcami. V nej som mal tabletky. Konečne pochopila. Dúfam, že ocení ako sa snažím všetko nenápadne zamaskovať. Aspoň už nepozerala prekvapene. Na perách mi pohrával úsmev. 

"Dvakrát do dňa, ráno a večer."  Naklonil som sa bližšie ku nej a hovoril trochu tichšie. Aďo nás sledoval. 

"Z toho odvodíme rovnicu o frekvencii." Začal som trepať nejaké fyzikálne frázy, aby ho to prestalo baviť. Asi by som sa mal prestať aj priblblo usmievať.

"Ehmmm. Takže z toho ti vyplýva....." Aďo sa konečne otočil.

"....... že ešte tri dni."  To už som sa otočil na Zelenoočko a nadvihol obočie, aby som naznačil, že si tie tabletky, už môže vziať. Pozerala zamyslene, potom si ich s povzdychom vzala. 

"Ako si na tom?" Zúžila na mňa pohľad, akoby som sa opýtal, či si nedá poldeco.  Hrozne ma to pobavilo, ale snažil som sa udržať na uzde. Tak som sa usmieval, iba na jeden kútik. Odula pery, ako vtedy, keď trucovito vyhlásila, že do nemocnice ju nedostanem. Potom vzala papiere, čo som mal v rukách a na spodok napísala * Dosť to svrbí. A večer sa ešte ojevili drobné vyrážky.* 

"No." Zobral som jej pero a dopísal. 

* No preto tie tabletky musíš ešte brať.*  Pozrela na to a potom zagúľala očami. Cukalo mi kútikmi. Kukol som na ňu zboku a dodal potichu.

"Po škole ideme ku alergiologičke, dohodol som nám termín." 

"Prečo?!" skoro to vykríkla. Hneď sa na nás otočila polovica osadenstva. Zadržiaval som hlasný smiech.

"No preto, že to zrýchlenie sa predsa nerovná nule, tak to tak nemôžeš počítať." Zase som sa to snažil zakamuflovať. Po spŕške fyzikálnych blbostí sa spamätávala a pozerala na mňa už iba nechápavo a trochu naštvane. Moje oči sa rehotali.

"Pozri." Vzal som papier a písal * No ak si trochu spomínaš, tak som ti dal svoje lieky, takže teraz som bez liekov, preto si potrebujem dať predpísať nové a ty potrebuješ predpísať pre seba. Nechceš predsa, aby sa mi niečo stalo.*

S písaním som sa nijak neponáhľal. Cítil som , ako mi úplne pri pleci dýcha aj jej jemnú morskú vôňu. Pozrel som hore do jej tváre. Jej oči ešte behali po papieri. Potom sa dvihli na mňa, akoby povedala, a to má byť všetko? Môj frajerský úsmev na jeden kútik sa ešte zväčšil. Vzala pero a energicky písala.

*To by som kľudne prežila.*   Zasmial som sa a napísal

* Ale ja asi nie. Čakám ťa hneď po šiestej hodine pred školou.* Chmúrila sa a z očí sa jej blýskalo. Toto už fakt naškrabala.

*Nesadnem s tebou na motorku, namysli si.*   Zase som sa schuti zasmial.

*Budeš musieť, je to na druhom konci mesta a na presun máme iba 10 minút.*  Pozrel som na ňu. Pery mala stisnuté a musela prudko rozmýšľať, či tam ísť, alebo nie.

„Je to známa, preto mi dala hneď termín, inak sa čaká aj tri mesiace." Vzdychla, uvoľnila pery a sklopila oči. Beriem to ako súhlas.

„Ukáž." Šepol som a odkryl som jej vlasy z krku, aby som videl na ten štípanec." Ani sa nepohla, ani neodtiahla. Miesto malo bordovú farbu. Naklonil som sa ešte bližšie.

„Vieš, že to vyzerá ako cucflek? Hmmm, ty sa nezdáš, teraz budeš ty za hviezdu Zelenoočko." Šepol som jej do krku, usmiaty od ucha k uchu a rýchlo som vstával, aby som neriskoval, že ma z fleku buchne. Strčil som ruky do vrecák a odchádzal.

„Somár!" Precedila pomedzi zuby, dosť hlasno, takže to zaregistrovalo zopár ľudí. Z očí jej sršali blesky a ja som sa usmieval. Práve zvonilo.

„Maj sa Maťo." Kývol som aj ostatným. Na Zelenoočko smerovalo zopár nechápavých pohľadov. Pokrútila hlavou a zapozerala sa do okna. Nehnevala sa naozaj, nevyzeralo to tak, alebo som ju nakazil svojim úsmevom. Zdalo sa mi, že sa jej kútiky trochu nadvihli. Zato moje sa spokojne usmievali bez zábran aj dlho potom ako sa za mnou zavreli dvere jej triedy.

No po čiernom zošite sa rozbiehame pomaly, ale isto.😉😊 Dúfam, že sa vám to páči.😁 A čo myslíte príde tam?😅😘😱😨