V tvojich očiach

Nie som bastard

Radšej som to odovzdal a vyšiel von. Vo vestibule bolo plno, žiaci sa presúvali hore, dole. Zbadal som ju. Aj ona už bola vonku. Vybral som sa k nej, veď predsa patríme k sebe....ehmm.....teda..... sme z jednej školy. Pokrútil som hlavou, nad kravinami, čo sa mi preháňali v hlave. Dvihla na mňa zelený pohľad, až keď som bol blízko.

„Tak, ako sa ti darilo?" spýtal som sa formálne. Po chvíli odpovedala.

„Celkom dobre."

„Celkom?"- nadvihol som obočie. Zvládala príklady mojej kategórie, tak jej to muselo ísť skvelo. Nakoniec ju môj pohľad prinútil odpovedať.

„No dobre, išlo to veľmi dobre, veď vieš, čo sme všetko prešli." Usmial som sa. Trochu sa krútila, kým zo seba dostala..

„A tebe?" Tak predsa sa odhodlala opýtať aj mňa. To ma rozosmialo ešte viac.

„Pohoda, bol tam aj príklad, čo si mi pomohla vypočítať ako prvý."

„Uhmm."- prikývla.

„Tak ako vám to išlo?" Stano sa vyrútil spoza mňa. Ech. Postavil sa medzi nás a oboch obchytil okolo pliec s takou rýchlosťou, až so Zelenoočkom cuklo.

„Ja som sa tam s jedným príkladom tak zadrbal, že som ani nevedel, ako sa volám." Videl som ako sa pomaly snažila vykĺznuť z jeho objatia.

„Dobre, pohodička." Potľapkal som ho po pleci a snažil sa odtlačiť, aby nás už neobjímal. Vykĺzla mu a oprela sa o stenu. Bolo vidno, že sa zhlboka nadýchla.

„A ty Lia?" Dvihla na neho oči.

„Hej išlo to dobre."

„Vy ste snáď géniovia." Pozreli sme na seba. Stano do toho zapotil.

„Tak čo, nepôjdeme aspoň na kávu, ako oslava?" Stále sme na seba pozerali. Bol som zvedavý, či by išla. Tento krát neodtrhla pohľad. Mohol som sa tak vyžívať v tých rôznorodých zelených odleskoch v nich.

„Asi nie." - trepol som.

„No tak teba si škrtám, aj tak nie si môj typ." - rehnil sa pri tom.

„Lia? Rád by som s tebou oslávil, úspešné zvládnutie olympiády." Bolo vidieť, ako sa jej zreničky mihajú. Chcel by som vedieť, čo si myslí. Uvažuje, že by išla? Lia, bolo zvláštne počuť, ako ju niekto volá Lia. Mne povedala, že Lia ju môžu volať iba priatelia. Považuje ho za priateľa? Už to začínalo byť divné, že neodpovedá.

„A čo na to tvoja frajerka?" Pamätám si, že minulého roku sa mi chválil, že s nejakou chodí.

„Nič, rozišli sme sa a ten pravý sa ozval. Čo tvoje mnohé a mnohé frajerky?" Zdalo sa mi, že jej cuklo kútikom úst. Nakoniec som pretrhol náš očný kontakt ja. Nech si robí, čo chce. Hodil som na Stana znechutený pohľad.

„Ja nemám frajerky Stano, načo? Aby so mnou zametali?" Aby ma okašľali? Vyžmýkali a odkopli? Už sa mi začala tvár skrúcať do nepríjemnej grimasy. Otočil som sa radšej smerom od nich. Poobzeral som sa či tu nie sú tí dvaja típci z našej školy, alebo aspoň profák. Možno sa pôjdem radšej postaviť k nim.

„Ehmm, dik za pozvanie, ale vraciame sa s profákom do školy."- počul som za sebou. Takže nejde. Usmial som sa, aj keď som to v pláne nemal. Zbadal som profesora.

„Tam je Ďurišin."- povedal som cez plece, aby to počula a vydal som sa za ním. Aj ona sa pohla.

„Maj sa." - povedala Stanovi.

„Počkaj, tak sa môžeme stretnúť inokedy, veľmi rád by som s tebou išiel na kávu, preberieme fyziku." On je akýsi fakt neoblomný. Začínalo to vo mne vrieť. Obzrel som sa. Držal ju za rameno a usmieval sa od ucha k uchu. Nevedel som, čo mám urobiť. Mám ju z toho dostať? Veď ma neznáša, pôjde s ním, len aby mi urobila natruc. Asi....možno. Premeral som si ju. Snažil som sa jej vidieť do očí, aby som vedel, či má v nich zdesenie, alebo strach. Pozerala do zeme. Do kelu!