Dve tváre

♥< 18 >♥

 Preberiem sa v nemocnici. Chvíľu netuším kde som. Som úplne dezorientovaná. Mám suché pery a vyschnuté hrdlo.

Pár krát musím zažmurkať. Poobzerám sa po bielej miestnosti. Jej ticho prerušuje iba pípanie prístroja.

Vedľa seba zbadám spiacu mamu. Vyzerá tak unavene. Hlavu má sklonenú v neprirodzenej polohe. Ak sa takto zobudí, bude mať nenormálne bolesti.

Zdvihnem k nej ruku, aby som ju zobudila, ale je akási ťažká. Na ruke mám sadru. Prsty mám studené a mierne opuchnuté.

Dočerta...tá nehoda. Začnem si spomínať na všetko čo sa mi stalo. Candy, Jared...kamión. Rýchlo prebehnem očami po zvyšku tela.

Hrozne ma bolí hruď pri každom nádychu, pravá ruka v sadre, ľavá noha tiež. Na čele si zdravou rukou nahmatám pár stehov, ani si nepamätám, žeby som sa udrela do hlavy.

,,Mama." poviem ticho. Takmer to ani sama nepočujem. ,,Mama." Pokúsim sa hlasnejšie. Pomrví sa a otvorí oči. Keď zbadá, že sa na ňu pozerám okamžite sa preberie.

,,Catherine! Zlatko, ako sa cítiš? Vieš čo sa stalo?" Postaví sa na rovné nohy a trochu sa ku mne nakloní.

,,Mala som nehodu...Kedy?" opýtam sa zmätene.

,,Včera. Od vtedy si sa ani raz neprebrala. Už som sa začínala báť..." Z očí sa jej pustia slzy. ,,Ale žiješ, prebrala si sa... Idem to povedať ocovi, išiel po kávu." povie ešte stále trochu mimo a vybehne z izby.

Nevracia sa dlhší čas a tak si zdravou rukou zapnem televíziu. Len čo tak urobím zbadám hlavné správy.

,,Dedička hotelovej siete Catherine Reed, mala včera v dopoludňajších hodinách autonehodu. Nehodu zapríčinil opitý kamionista, ktorý vošiel do protismeru. Slečna Reed práve leží v nemocnici Svätého Františka. Pred malou chvíľou sme dostali informácie, že je jej stav stabilizovaný. Bližšie informácie sa pokúsime získať do hlavných správ."

V tom otvorí dvere mama a v pätách má otca a doktora. Vypnem televízor. Otec s mamou sa postavia z jednej strany postele, doktor ku mne príde z druhej. Svetielkom mi začne svietiť do očí.

,,Moje meno je Briam, som váš doktor. Pamätáte sa, čo sa vám stalo?" opýta sa prívetivým hlasom.

,,Mala som autonehodu. Veľa si nepamätám... Bola som rozrušená. Pamätám sa, už len na to ako som pred sebou zbadala kamión a ako sa so mnou točí celý svet." poviem ticho. Doktor chápavo prikývne.

,,Máte slabší otras mozgu, narazenú hrudnú kosť, zlomeninu dolnej končatiny, pár popukaných kostičiek v pravom zápästí a pár odrenín a škrabancov. Na to ako hrozne to znie máte obrovské šťastie, že žijete." povie vážne. Prikývnem.

,,Ešte si vás tu necháme tento týždeň na pozorovanie. A samozrejme kvôli tej hrudnej kosti sa nemôžete veľmi pohybovať. Budete tu odpočívať na lôžku."

,,Veľmi pekne vám ďakujeme." poďakuje mu otec.

,,Je to moja práca, zatiaľ vás tu nechám." Usmeje sa doktor a odíde. Len čo tak urobí nastane ticho. Obaja rodičia sa na mňa pozrú s veľkým smútkom.

,,Keď mi zavolali z nemocnice, myslela som, že zomriem do strachu." povedala mama unavene a sadla si na stoličku vedľa postele.

,,Vyzeráte hrozne. Obaja... Choďte domov. Som v poriadku. Veď vidíte čo povedal doktor. Aj tak si tu ešte chvíľu poležím." Ukážem na seba zdravou rukou.

,,Scarlet, Catherine má pravdu. Vyzeráš vyčerpane." Prikývne otec. Mama ku mne zdvihne pohľad.

Opäť sa rozplače. ,,Si celá dolámaná... A hrozne bledá. Veď má otras mozgu, čo ak sa jej niečo stane! Nemôžeme odísť."

,,Mama! Som v pohode. Iba si potrebujem odpočinúť. Nič sa mi nestane." V nádeji na záchranu pozriem na otca.

,,Scarlet, tak poď." Otec ju chytí starostlivo za plecia. ,,Povieme sestričkám, aby nám zavolali, keby sa niečo zmenilo." Mama napokon prikývla.

O pár minút som už bola sama. Napriek tomu, že som spala od včera, po liekoch od bolesti, ktoré mi dala sestrička som opäť zaspala.

***

Zobudila som sa niekedy nad ránom. Vonku ešte svitalo. Na sedačke vedľa mňa som zbadala známu postavu.

Jared sedel schúlený na stoličke. Hlavu mal zvesenú, ruky založené na hrudi.

Párkrát som zažmurkala. Myslela som si, že sa mi sníva. ,,Jared?" zašepkala som. Jared zdvihne hlavu a pozrie sa mi priamo do očí.

,,Jared, si to ty?" opýtam sa hlasnejšie.

Okamžite sa postaví. Rukou mi prejde po líci a začne skúmať moju tvár. ,,Som to ja." zašepká.

Zdravou rukou ho objímem okolo krku a prisuniem si ho bližšie. ,,Chýbal si mi." zašepkám mu do ucha.

,,Aj ty mne." odpovie ticho.

,,Jared ja..."

,,Stále som veľmi nahnevaný... Naozaj veľmi nahnevaný." povie vážne. So slzami v očiach prikývnem.

,,Odpusť mi prosím."

,,Už som ti odpustil." Usmeje sa.

,,Ľúbim ťa." Úsmev mu opätujem.

,,Aj ja ťa ľúbim." odpovie s úsmevom a pobozká ma. V tom momente mi z hrude odpadne obrovský kameň. 

Jared vie konečne pravdu. Všetko je v poriadku.