Dve tváre

♥< 41 >♥

Prekvapkoooo :D 

O štyri roky a dva mesiace

Som unavená. A najradšej by som ich obe niekam odložila...

Ale pri pohľade na dve batoľatá ma však vždy zahrialo pri srdci. Sú moje. Obidve.

,,Pššš... lásky moje neplačte prosím." zamumlem unavene. Bola jedna hodina ráno. Emily a Elsa odmietali spať. Skúsila som už všetko. Prebaliť, nakojiť a dokonca som sa pokúšala o spev. Nič. Obe neustále kvílili tú istú plačlivú melódiu. Vždy keď som mala na rukách jednu, rozplakala sa tá druhá a opačne.

Nezvládam to. Som neschopná. Päť rokov na univerzite a ani ten najťažší deň v hoteli ma nepripravili na to najťažšie... na rodičovstvo.

Namrzene natriasam Emily na rukách a rozmýšľam ako ich uspokojiť. Naložím ich do auta a povozím po meste? Už minule som si sľúbila, že to viac neurobím... Zúfalé situácie – zúfalé činy?

Už-už som pozbierala zvyšky odvahy, keď buchli vchodové dvere nášho malého domčeka. Záchrana.

,,Ale-ale, čo sa to tu deje?" začujem Jaredov unavený hlas. Po chvíli sa vo dverách zjavila aj jeho postava. Len čo ho deti začuli okamžite stíchli. Neveriacky pokrútim hlavou.

,,Asi začnem chodiť na nočné ja... tebe to s nimi ide oveľa lepšie. Nechceš ísť na materskú?" opýtam sa ho zamračene.

,,Som si istý, že by som to nezvládol." Zaškerí sa vezme na ruky Elsu a vtisne mi bozk na pery. Unavene sa opriem čelom o jeho plece, tak že obe naše dcérky majú pri sebe hlavičky. Sú úplne rovnaké... a predsa ich vieme rozoznať.

Už tri mesiace sme rodičia... je to zázrak.

,,Ja o tebe nepochybujem. Stačí že ťa počujú a už sú celé bez seba... Ja sa tu idem roztrhať... dokonca som spievala." zahundrem. Jared sa hlasno rozosmeje čím ešte viac zaujme dva páry modrých očičiek. Už začali vnímať okolie.

,,Možno preto tak kvílili, chceli sa k tebe pridať." Podpichne ma.

,,Jared Smith, nechci ma nahnevať." Uhryznem ho do pleca. ,,Ako bolo v práci?"

,,Nič moc. Pár krádeží jedna bitka." Mykne plecami.

,,Zajtra, teda myslím už dnes... máš teda voľno?" uistím sa. Jared prikývne pohupujúc sa na nohách snažiac sa uspať jednu z našich detí.

,,Zajtra ideme ku Candy. Malý Johnny má narodeniny, o siedmej máme prísť. A pripomeň mi, že musíme zobrať po ceste tortu. Miles ma požiadal aby sme ju vyzdvihli."

,,Cat, láska, nestresuj sa zbytočne dopredu. Všetko stihneme, všetko bude fajn." Začne ma upokojovať. Prikývnem. Pozriem a Elsu v jeho rukách. Už spala. Opatrne ju položil do postieľky. Emily ešte párkrát zažmurkala, ale napokon aj ona zaspala.

,,Uspávala som ich hodinu. Jared... hodinu." Pokrútim hlavou sledujúc dve spiace bábätká.

Jared mi venuje ďalší úsmev. ,,Budú to diablice. Po mne."

,,Ak si dobre pamätám, ja som bola tá, ktorá dokázala oklamať polku štvrte." Usmejem sa unavene.

,,A iba ja som ťa dokázal skrotiť... Hm. Možno sú predsa len po tebe." zašepká mi do ucha a pobozká ma na spánky.

,,Pobozkaj ma ešte." Zaprosím a objímem ho okolo širokých ramien. V uniforme ma dráždil viac ako obvykle.

Jeho pery sa prilepia o tie moje. ,,Ľúbim ťa." zašepkám. V poslednej dobe, mu to hovorím až pričasto... zrejme tie hormóny.

,,Veď vieš, že aj ja teba." Venuje mi svoj modrý pohľad a hneď na to zívne.

,,Pravidlo rodičov dvojičiek číslo jedna... Keď spia deti musia aj rodičia." zavelím.

Jared sa unavene zasmeje. ,,Toto pravidlo sa mi páči iba z časti."

,,Ja viem... Potom si to vynahradíme." Zasmejem sa teraz ja.

,,Kedy? Keď budú na výške?" vyhŕkne na čom sa zasmejeme obaja ale hneď na to stíchneme.

Naraz sa na seba pozrieme. ,,Asi hej." zvoláme tlmene obaja a znova sa zasmejeme.

Myslela som, že sa to po čase vytratí... táto láska. Ale po svadbe a príchode detí si človek uvedomí, že žiadne problémy nestoja za to. Malichernosti a zbytočné hádky nemajú význam. Sme tu, sme spolu po dlhom odlúčení... a predsa naša láska vydržala. 

♥