Dve tváre

♥< 19 >♥

O týždeň neskôr

Konečne som mohla vypadnúť z tej depresívnej nemocnice. Nie, že by boli sestričky nejaké zlé, ale celé to prostredie na mňa veľmi vplývalo.

Vysvitlo, že Jared má v nemocnici nejakého známeho, takže každú noc ma chodil navštevovať. Raz so sebou vzal aj Candy.

Pri pohľade na mňa mala na tvári zhrozený výraz. Možno aj to obmäkčilo jej srdce. Odpustila mi moju MEGA lož. Aj keď som nášmu priateľstvu uštedrila poriadnu ranu pod pás.

,,Opatrne." nabádala mama otca, ktorý mi pomáhal vysadať z auta. Nedali mi barly, ale rovno invalidný vozík, pretože by som sa so zlomenou rukou pohybovala s veľkými ťažkosťami.

,,Uf." Vydýchol si otec, keď som už sedela vo vozíku.

,,No a teraz ma môžete voziť." poznamenám pobavene.

,,Len si nezvykaj." Usmeje sa mama a začne tlačiť vozík smerom k domu.

Spokojne som sa nechala viesť. Môj život sa z totálneho chaosu a beznádeje začal konečne normalizovať.

Z časti som vyriešila spor s rodičmi, konečne aj vzťah s Candy a hlavne s Jaredom. Môj život nemôže byť dokonalejší.

Bernard, otcova pravá ruka nám s úsmevom otvoril vchodové dvere. S pozdravom sme vošli do vnútra.

,,Vitaj doma, Catherine!" zakričala Mandy s jej rodičmi. Musela som potlačiť záchvat smiechu. Vyzerali komicky s balónikmi v rukách a s obrovským transparentom s mojím menom.

,,Ďakujem za prekvapenie." poviem napokon, keď smiech trošku utíchne. Mandy ma po krátkej oslave odtlačí do jedálne.

,,Ták, konečne sme samé..." usmeje sa a sadne si na stoličku oproti mne.

,,Znieš akosi zvláštne o čo ide?" uškrniem sa.

,,Ale, no.. nehraj to na mňa. Už týždeň umieram od zvedavosti. Vidím na tebe aká si šťastná... a nie je to len kvôli rodičom však?" zaškerí sa Mandy.

,,Jared mi odpustil... a aj pár iných ľudí." priznám napokon. Mandy veselo zapiští a odpije si zo šampusu.

,,Ja som to vedela! Celá žiariš. A si... dávno som ťa takúto nevidela." Usmeje sa. ,,Teším sa s tebou... A teraz. Všetko mi povedz a od začiatku."

S krátkym záchvatom nervózneho smiechu jej začnem rozprávať celý príbeh.

***

,,Mamí? Oci?" opýtam sa pri večeri o pár dní neskôr. Doma som sa opäť začínala cítiť ako vo väzení. Jareda som od opustenia nemocnice nevidela. Mohli sme si iba volať. Už ma to prestávalo baviť... Rozhodla som sa urobiť zásadný krok.

,,Áno?" ako prvá zareaguje mama. Otec odtrhne pohľad od telefónu.

,,Musím vám niečo povedať."

Na maminej tvári zbadám strach. Otec sa zamyslene zamračí.

,,O čo ide?"

Zhlboka sa nadýchnem. ,,Mám priateľa." Zadívam sa na obrázok na sadre, ktorý mi tam nakreslila Mandy.

,,Dobre." povedal zrazu otec. Pozrela som sa raz naňho a raz na mamu. Mama iba prikývla.

,,Á... chcela by som ho k nám pozvať a zoznámiť vás." Sťažka prehltnem. Je to ešte ťažšie ako som čakala.

,,Dobre." povie zrazu mama. Usmejem sa.

,,To som... nečakala." priznám sa.

,,Uvedomili sme si, že ťa vôbec nepoznáme. Chceme ťa bližšie spoznať, tráviť s tebou viacej času a spoznať ľudí, ktorých máš rada." Usmeje sa mama.

,,Ani nevieš ako rada to počujem." Vydám so seba so slzami v očiach.

***

Večer, som vytočila Jaredove číslo.

,,Ahoj." Začula som na druhom konci jeho krásny hlas. S úsmevom som si zahryzla do pery.

,,Ahoj." Pozdravím sa.

,,Prečo sa usmievaš?" začujem na druhom konci tichí smiech.

,,Pretože ťa počujem... Ale chýbaš mi. Chcem ťa vidieť."

,,Aj ja ťa chcem vidieť, ale nemám ako. Vo vašej vile známosti nemám."

,,A čo keby si ich nepotreboval?"

,,Ako to myslíš?" zarazí sa. Ticho sa zasmejem.

,,Povedala som o tebe rodičom. Dokonca som aj mame porozprávala ako sme sa spoznali.... ale vynechala som tú časť o tom ako ma prepadol ten idiot." Sťažka vydýchnem, ,,Povedala som im, že ťa chcem predstaviť. Súhlasili." Nastane dlhé ticho. Zamračene sa pozriem do stropu.

,,Teda... ak nechceš, ak je to skoro... tak...Pochopím to. Máš pravdu..."

,,Cat..." konečne sa ozve, ale ja ho nepočúvam.

,,Samozrejme, som hlúpa. Určite by ti to bolo nepríjemné..."

,,Catherine!" ozve sa hlasnejšie.

,,Čo je?"

,,Dobre. Prídem rád. Len povedz kedy." povie pokojne. Na chvíľu stratím hlas.

,,Ehm...dobre. Môže byť v Piatok? Ráno mi majú dať dole sadru z ruky. Mohol by si prísť na obed. O dvanástej."

,,Budem tam." povie odhodlane.