Beskyttet

Prolouge

☾𝕋𝕖𝕞𝕟𝕠𝕥𝕒, 𝕣𝕠𝕫𝕡𝕒𝕕 𝕒 𝕔̌𝕖𝕣𝕧𝕖𝕟𝕒́ 𝕤𝕞𝕣𝕥 𝕞𝕒𝕝𝕚 𝕟𝕒𝕕 𝕧𝕤̌𝕖𝕥𝕜𝕪́𝕞𝕚 𝕟𝕖𝕟𝕒𝕙𝕣𝕒𝕕𝕚𝕥𝕖𝕝́𝕟𝕦́ 𝕧𝕝𝕒́𝕕𝕦.☽

~𝔼𝕕𝕘𝕒𝕣 𝔸𝕝𝕝𝕒𝕟 ℙ𝕠𝕖

***

Za oknami zúrila búrka. Všade vládla hlboká tma a oblaky neprestávali zúrivo roniť ťaké kvapky. Obyvateľov hradu a malej dedinky pod ním to nerušilo. Práve naopak, spríjemňovalo im to nočný spánok. Nikto sa nepokúšal toto divadlo prerušiť. Okrem bleskov, ktoré mali dneska napilno.

Predsa, jedna osoba mala túto noc nepokojnú. Posteľ sa jej telu zdala nepohodlná, preto sa muselo často prekrúcať na inú stranu. Jej mozog jej prehrával niečo strašné, reakcia zovňajšku to interpretovala potom a rýchlim dýchaním. Žena nemala pod kontrolou svoju telesnú schránku, bola úplne pohltená zlými snami.

Nakoniec ju nechali ísť a prebudili ju. Keď si to uvedomila, posadila sa a začala zhlboka dýchať. Odľahlo jej, konečne sa dostala z nepríjemnej nočnej mory. Jednou rukou sa podoprela o matrac a druhou si odhrnula svoje krátke bieložlté, takmer priesvitné vlasy.

Napokon si utrela pot z čela a nohy spustila na studenú zem. Jej veľkú komnatu zahaľovala tma, i tak sa postavila. Jej oči boli zvyknuté na takéto prítmie. Podišla k dlhým záclonám okien sivej farby a rozprestrela ich. Privítali ju iba roniace čierne mračná, svetla sa práve veľmi nedočkala. Zamyslene sa pozrela na kopce, ktoré sa týčili za hranicami mesta.

Jej chĺpky sa rázom postavili a nabehla jej husia koža. Neznášala tento pocit. Zacítila niekoho prítomnosť za vlastným chrbtom. Otočila sa celkom pokojná, aj keď vo vnútri ju zovierala neistota a nepokoj. Uvidela pri dverách stáť vysokého, mocného bruneta v úzkom brnení nastriekané bordovou farbou. Vyzeral, akoby bol v mlhe. Celú postavu mal o dva odtiene bledšiu. To bol jeden zo znakov, že nie je naozaj prítomný. Ako jeden z rady a ,,vyšších" využíval jednu z magických síl kráľovstva.

,,Dostav sa k hore Osbourne, prosím. Naliehavý prípad," oznámil neutrálnym hlasom, ktorým sa snažil zakryť nervozitu vo svojej duši. Hneď, čo dopovedal, zmizol tak rýchlo, ako aj prišiel.

Žena si mierne zmäteným pohľadom premerala miesto, kde pred pár sekundami stál. Nečakala dlho a v momente sa spamätala. Prešla ku skrini a vytiahla najvhodnejšie brnenie a polodlhé šaty. V tme ťažko rozpoznala, akej farby si veci vyberá. Všetko nosilo odtiene sivej. Na to si dala tmavý dlhý plášť, aby jej ťažké kvapky dažďa nezamočili oblečenie.

Kapucňou si zakryla hlavu a opatrne vykĺzla zo svojej komnaty. Rýchlymi a odhodlanými  krokmi prerušovala nočné ticho na chodbách. Chvíľu jej trvalo, kým našla východ z onoho menšieho labyrintu, ale napokon sa jej to podarilo. Zišla po veľkých schodoch dole a prešla cez mohutné dvere. Telo jej začali obsypávať veľké kvapky, pretože strop hradu ju prestal chrániť. Bola jedna z mála osôb, ktoré sa cez takéto počasie pohybovali mimo svojho prístrešku.

Ďalší cieľ bol jasný, stajne ukrývajúce sa až za prvou hradbou. Krátkym chodníkom nesúcej hnedo-červené farbivo sa presunula skrz záhrady k veľkej bráne. Strážam ukázala svoju tvár a vyslovila tajné heslo. Podstúpila aj nahliadnutie do mysle, aby zistili, aké pocity a mylienky jej dané slovné spojenie spôsobilo. Tieto tajné slová mal každý obyvateľ zámku iné. Často to bolo niečo, čo im pripomínalo nejakú spomienku, na ktorú nechceli zabudnúť. Bol to dosť dôležitý krok, aby sa zabránilo vniknutiu cudzej a nevítanej postave do vnútra. Vojaci ju bez problémov pustili držiac pravidlo mlčanlivosti, za ktorého porušenie hrozí trest zmrzačenia alebo smrti.