Beskyttet

1. Kapitola

☾︎𝕊𝕞𝕣𝕥 𝕛𝕖 𝕝𝕖𝕟 𝕫𝕒𝕔̌𝕚𝕒𝕥𝕠𝕜. 𝔸𝕝𝕖 𝕒𝕫̌ 𝕕𝕣𝕦𝕙𝕖𝕛 𝕜𝕒𝕡𝕚𝕥𝕠𝕝𝕪☽︎
~𝕎𝕚𝕝𝕝𝕚𝕒𝕞 𝕊𝕙𝕒𝕜𝕖𝕤𝕡𝕖𝕒𝕣𝕖

***
Nasledujúce ráno slnko svietilo najviac, ako mohlo a po búrke nebolo skoro žiadnej stopy. Obyvatelia pokračovali v každodennej práci. V rýchlom tempe sa v uličkách začalo pošuškávať o tom, čo sa dnešnú noc udialo na pokraji hory Osbourne. Za pár hodín o tom vedeli snáď všetci. Každý začal špekulovať, tvoriť si vlastné názory a postupne šíriť nezmyselné teórie.

Vzduch bol oveľa sviežejší ako deň predtým. Spolu s rannou rosou tvoril chladný vetrík, pri ktorom si každý musel zakryť telo niečím teplým.

V jednom jazierku medzi stromami jednej z mnohých hôr tohto malého sveta sa objavilo jedno bezvládne telíčko, na ktorom boli zapísané rany z boja. Keď sa objavil, vydal slabučké vybrácie, ktoré započuli len bledé, levitujúce bytosti v čiernych hábitoch. Tie vždy verne strážili okolie z oblakov. Bolo to jedno z posvätných miest. Slúžilo ako miesto, kde sa objavili mŕtvi. Či už bohovia alebo iné bytosti.

Jedna z nich započula jeho príchod a začala sa pomaly k nemu z pomedzi vysokých stromov približovať. Najskôr si ho obzrela modrými, upokojujúcimi očami a kútiky slaboružových pier sa jej jemne zdvihli do malého úsmevu. Následne na rukami vytvorila pomocou mágie čiernu guľu a vyslala ju k oblohe, kde slabo vybuchla a rozplinula sa. Jednou dlaňou vo vzduchu mávla a druhou si upravila svoje čierne vlasy za ucho. Pod bohom sa nahromadila para, z ktorej vznikol jeden veľký oblak. Ten sa s ním opatrne nadvihol a nasledoval dušu v čiernom obleku nad vysoké stromy.

Hora bola naozaj veľká, preto museli nejaký čas klesať dole. O pár sekúnd sa napokon objavil mohutný hrad. Dve veže, nosiace hnedo-červenú farbu, sa týčili do výšky. Zdobili ich strieborné špirály. Medzi nimi stála veľká stavba, takých istých odtieňov a zdobená ornamentmi. Niekoľko poschodí zakrývala strecha, ktorá bola zámerne vyrezaná do tvaru meča.

Stvorenie s bohom v pätách sa pomaly postavila na začiatok mosta. Nebol dlhý, ale musela ho prejsť po vlastných nohách. Svojím spôsobom to bol signál pre vaktov, že nie je nepriateľ. Pod ním sa ťahal strmý zráz s hlbokou riekou, ktorý vyzeral strašidelne. Aj keď cesta bola z bokov zabezpečená zábradlím a určite aj nejakým kúzlom, pohľad dole mohol zovrieť žalúdok nejednej bytosti.

Dostala sa na druhú stranu a minula dve cestičky do mesta pod hradom. Pár krokov od brány zo striebra sa ako na lusknutie otvorila. Uvítali ich najskôr časť pre vojakov a za druhou hradbou ich pozdravili farebné a bujné záhrady plné života. Pomedzi rastliny lietali rôzne druhy hmyzu. Nesmela chýbať biela fontánka s pár lavičkami okolo, kde sa vtáctvo mohlo napiť. Vyzerali spokojne. Oproti vonkajku, tu to pôsobilo ako v nebi.

Medzi rastlinami sa im naskytol pohľad na mohutné schodisko, ktoré hore končilo veľkými dverami. Bytosť svojimi dlhými nohami ich zdolala raz-dva. Po vstupe dvojicu pohltilo nezvyčajné ticho. Väčšinou tu pobehovalo množstvo ľudí alebo bytostí, no dneska tu vládol pokoj.

Vysokej bytosti v čiernom padol prvý pohľad na blondínku, schádzajúcu ďalšie mohutné schodisko. Prišla práve včas. Vidno, že efektivita stráže a ich spolupráca funguje nadmieru dobre. Oblak s bohom zastavil vedľa vysokej postavy a o niečo menšia žena k ním pristúpila.

,,Dobre," povedala nakoniec spokojne s malým úsmevom na perách a založila si ruky za chrbtom, ,,ďakujem, Oye."

***