Beskyttet

3. Kapitola

,,ℙ𝕣𝕚𝕣𝕠𝕕𝕒 𝕟𝕚𝕜𝕕𝕪 𝕟𝕖𝕡𝕠𝕣𝕦𝕤̌𝕚 𝕧𝕝𝕒𝕤𝕥𝕟𝕖́ 𝕡𝕣𝕒𝕧𝕚𝕕𝕝𝕒́."
~𝕃𝕖𝕠𝕟𝕒𝕣𝕕𝕠 𝕕𝕒 𝕍𝕚𝕟𝕔𝕚
***

Ráno ešte stále pršalo. Hmla dávnejšie odišla, no sem-tam zanechala svoje pozostatky. Vzduch bol o niečo sviežejší a pofukoval studený vietor. Aj cez to bol deň pochmúrny a každý sa schovával vo svojich príbytkoch. Iba kvôli najnutnejším veciam by vyšli vonka v tomto nevľúdnom počasí. Inak sa stránili tejto možnosti a ostávali v teplom vnútri svojho domova.

Tak to robila aj Patris. Využívala priestory svojej izby, aby mohla sledovať začínajúcu tragédiu za oknami. Sedela za nimi na zemi a rukami si pridržiavala nohy pri hrudi. Hľadela ako dážď, ktorý vyzeral tak nevinne, ničil svet pod ním. Vedela, že by niečo mala začať robiť, ale pokoj, rozlievajúci sa v jej vnútri, ju držal na mieste. Miesta, kde sa ešte včera rozprestierali nádherné zelene, teraz naháňali strach. Nebolo možné nájsť jedinú živú rastlinu, ktorá by sa snažila oživiť to ponuré miesto. Zotrvali tam už iba kmene a drevené časti drevín, ktoré pod ničivou ťarchou kvapiek vody zomierali stále viac a viac.

Čochvíľa ju zastihli obavy a zlé myšlienky. Toto sa jej zdalo byť až príliš nereálne. Postavila sa a zatiahla svetlo-sivé záclony rýchlym pohybom rúk. Zatvorila si oči a jemne sa dotkla čelom o závesy. Ich hebký povrch ju jemne pošteklili na nose. Hlboko si povzdychla a prudko sa otočila. Zamierila si to k mramorovej skrini, pri ktorej stál stojan z toho istého materiálu. Na ňom boli zavesené veci, ktoré mala oblečené včera v hostinci. Zamysleným pohľadom ho začala skúmať. Tmavšia košeľa vyzerala byť v poriadku. Nohavice z pevnej, no priliehavej a elegantnej látky, taktiež. Známky poškodenia zaznamenávali až jej plášť, pôvodne zakrývajúci celé jej telo z každej strany. Tak veľmi veľa kvapiek naň večer spadlo, že z nádherného kusu oblečenia zostala iba podivne vyzerajúca pavučina nití. Zaujímavé bolo, že vlákna boli zacelené a látka sa vôbec nepárala. Akoby tá záhadná látka, ktorá toto spôsobila, nechcela vôbec zničiť danú vec, len na nej spôsobiť stopu a okamžite zmiznúť.

Patris sa nadtým zamračila a stiahla ústa do čiarky. Ostatok svojho plášťa chytila opatrne do rúk. Jemne po ňom prešla prstami, akoby čakala, že sa rozpadne na malé kúsočky. Bolo jej ho úprimne ľúto, bol jedinečný a používala ho skoro stále. Pripomínal jej niektoré momenty, kým ešte žila. Potom si ho zobrala do hrobu a do posmrtného života.

Naraz sa miestnosťou ozvalo klopanie. Zlatovláskou trhlo, nemohla to čakať a ani nečakala. Bez akéhokoľvek dovolenia si narušiteľ sám otvoril a vošiel dnu. Musel mať naponáhlo, lebo takúto vec si nemohol dovoliť často. Keď sa žena otočila smerom k dverám, uvidela v nich stáť mladého sluhu. Modré oči mu priam svietili pomedzi jeho dlhšie vlasy hnedej farby.

,,Kráľovná potrebuje vašu prítomnosť vo veľkej sále, madam. Hneď," oznámil jej jemným hlasom a hneď sa znova stratil. Žena na to len prikývla, aj keď si to už všimnúť nemohol.

Pre túto chvíľu nechala svoje poškodené oblečenie tak a ľahkým posunutím ruky do strany otvorila dvere svetlej skrine. Následne sa pred ňou objavilo niekoľko tuctov oblečenia. Do takého malého šatníka by sa toľko určite nevošlo, no o to bol viac v ich krajine jedinečnejší. Ľahkými pohybmi dlaňou do strán mohli používatelia v ňom prezerať ako v knihe. Pričom sa mu na každej strane ukázalo šatstvo tak, ako si ho sám nechal uložiť.

Tentoraz si vybrala dymovo sivé šaty, siahajúce skoro po zem. Boli voľné a jednoduché, a preto sa v nich necítila stiesneno. Na ne si natiahla vyšší korzet jemne svetlejšej farby. Pomocou trošky námahy si dokázala na chrbte zaviazať šnúrky, no nie priveľmi natesno. Chcela stále mať akúsi voľnosť. Väčšinou hovorila, že ich nosí iba z toho dôvodu, lebo sa jej páčia a hodia sa jej k mnohým róbam, ktoré vlastnila. V jednej časti duše vedela, že pravda je trošku inde. Mala jednoducho rada, ako jej zvýrazňovali jej menšie prsia, ktoré sa dali obzvlášť dobre zakryť niečím voľnejším. Nakoniec si okolo krku dala plášť takmer bielej farby. Obrúčka, na ktorej bola látka prišitá, aby držala, sa mohla ľahko oblapiť kožu hrdla. Nositeľovi nezavadzala ani ho neodierala. Často na nej bol našitý ešte nejaký golier ako to bolo aj v tomto prípade. Bolo zriedkavé vidieť ju bez ozdoby.