Beskyttet

7. Kapitola

,,ℙ𝕣𝕚̀𝕣𝕠𝕕𝕒 𝕟𝕚𝕜𝕕𝕪 𝕟𝕖𝕡𝕠𝕣𝕦𝕤̌𝕚̀ 𝕧𝕝𝕒𝕤𝕥𝕟𝕖́ 𝕡𝕣𝕒𝕧𝕚𝕕𝕝𝕒́."

~𝕃𝕖𝕠𝕟𝕒𝕣𝕕𝕠 𝔻𝕒 𝕍𝕚𝕟𝕔𝕚
***

Ráno vyzeralo rovnako pokojne a natešene ako večer predchádzajúceho dňa. Menšie so sĺnk akurát vyskočilo nad vysoké hory. Objavilo sa niekoľko obláčikov, ale nevyzeralo to, že by mal zasiahnuť dážď. Ten posledný stál kráľovstvo všetky živé kvety a rastliny. Preto mali mešťania obavy aj z tých menších a bezpečných chmárov.

Práve tento deň chcela Patris využiť. Keďže okrem Lokiho sa ujala aj skupinky učencov, naplánovala si s nimi menší výlet do prírody. Mala v pláne ich trošku naučiť, ako sa orientovať, keď nevedia, kde sa nachádzajú. Lepšie povedané, orientácia v neznámom prostredí bez hocijakej pomoci.

Už prichádzala na dohodnuté miesto, kde stála väčšia masa bytostí. Nebolo ich najmenej, náhodou viac, ako bolo zvykom. Nebol tam s ňou nijaký ďalší lektor, dalo by sa povedať, že mali na ňu veľký spoľah. Vedela zaobchádzať so svojou silou viac než dobre, ba aj lepšie ako výborne. Verili, že vie čo robí a má spôsob, ako bojovníkov správne niečo naučiť.

Zďaleka sa jej javil dobrý pohľad na hromadu čakajúcich, kde sa črtala nejaká roztržka. Stál tam Loki, ktorého tam pustila za sprievodu sluhu. Potom musela len dúfať, že niečo zlé nevivedie. Ale ako si všimla, želanie sa jej nevyplnilo. Bola ešte ďaleko a nepočula, o čom môžu na seba pokrikovať. Z jednej strany vedela, že sa čiernovlasému bohovi nemôže stať, pretože by jej dala kráľovná pár faciek. No na druhú stranu mala záujem vidieť, ako si s tým poradí a aké zručnosti vytiahne z rukáva.

,,Len aby som ten tvoj povýšenecký nos nestrčil niekam," ukázal na boha lsti a falše prstom o niekoľko centimetrov nižší ryšavec.

Lokimu už dochádzala trpezlivosť, ale zamyslel sa a začal premýšľať s chladnou hlavou, ako sa to snažil urobiť vždy. Však vedel dobre oklamať, koho len chcel. Ako prvý krok k jeho defenzíve proti nejakému druhu človeka, možno bol jeden z Vanov alebo Ásgarďanov - to sa v tomto momente určovalo ťažšie - bol úsmev. Ten jeho nefalšovaný šibalský úsmev, ktorý dokázal znepokojiť nejedného nepriateľa. Aj v modrých očkách muža len pár desiatok centimetrov proti nemu si povšimol menší zmätok.

,,Ešte nevieš, s čím sa zahrávaš," vypustil do vetra pokojným hlasom, akoby sa naraz nič nedialo. ,,A úprimné ospravedlnenie prajem všetkým, čo sa pokúsia zistiť, s čím." Z týchto pár viet snáď každému dokázali naskočiť zimomriavky alebo zastať sliny v hrdle. Každý, kto stál okolo nich s otvorenými očami zazeral, čo sa bude diať ďalej.

,,Čo tu splietaš o niečom, s čím si zahrávam. Ani koňa by som o teba nepriviazal," osočil sa, keď si myslel, že napätá chvíľa trvá až príliš dlho. ,,Však sa pozri na seba. Aj keby si sa dal do boja, po jednom údere by sa tvoje šaty spustili na zem."

Loki sa nad tým uškeril ešte viac. Vedel, že nemá rozumné argumenty, a tak siahol po urážkach. Jedným očkom si ho znova premeral. Jeho smiešne oblečenie mu vnuklo iba viac chuti sa nad ním rozosmiať ako malé dieťa. Jeho bielo-žlté rúcho pod svalnatým brnením mu pripadalo ako vtip a výsmech móde samej. Nedalo sa ani nevšimnúť si, ako mu je zlaté brnenie malé a na jeho telo s väčším bruškom vôbec nepasuje. Doteraz nedokázal postrehnúť náznak toho, či tento pán, čo stojí pred ním, vie ovládať mágiu, alebo má nejaké iné superschopnosti.

,,Moje Asgardské rúcho, utkané z najlepších a najdrahších látok sa ani nedá porovnať s tým, čo máš ty," rýchlo sklonil hlavu, aby sa mohol uistiť, že obaja hovoria o tom istom modrom odeve, a opätovne sa vrátil hlavou do pôvodnej polohy ukazujúc v úsmeve svoje zuby. ,,Ale keď sa ti to nepáči, môžem to trošku pozmeniť," ironicky dodal a luskol prstami. Zašatenie sa mu v sekunde zmenilo na zeleno-čierne, v ktorom sa vedel najlepšie pohybovať pri boji - ak by náhodou začal. V zornom poli očí videl, ako sa naňho jedna brunetka dáma omámene pozrela. Zrejme spravil dobrý dojem.