Beskyttet

6. Kapitola

✰ℂ̌𝕝𝕠𝕧𝕖𝕜 𝕦𝕞𝕚𝕖𝕣𝕒 𝕥𝕠𝕝́𝕜𝕠𝕜𝕣𝕒́𝕥, 𝕜𝕠𝕝́𝕜𝕠𝕜𝕣𝕒́𝕥 𝕤𝕥𝕣𝕒𝕥𝕚𝕝 𝕡𝕣𝕚𝕒𝕥𝕖𝕝́𝕒✰

~ ℝ𝕠𝕘𝕖𝕣 𝔹𝕒𝕔𝕠𝕟
***

,,Hmmm," vydala kráľovná premýšľavý zvuk, keď započula správy o tom, čo sa stalo v kráľovstve Moody Lector. Bolo z nej cítiť prirodzenú neistotu a strach. No snažila sa to zakryť hrdým a vznešeným dojmom. Bola predsa vodca a ten by mal vedieť správne rozhodnúť s chladnou hlavou, ,aj keby sa išla zem rozpoliť na dva kusy.

Patris a Orphan pred ňou stáli. Neopovážili sa posadiť. Nachádzali sa v jej komnate a tá sa musela udržiavať v čistote. Sledovali, ako ich pani sedí na svojej posteli s bielo - červenými obliečkami a ozdobnými ružičkami po drevených tyčiach, ktoré držali striešku s rovnakými farbami skoro pri strope, kde sa tiahol veľký brečtan. Na jednom boku, bližšie pri nich, stál menší nočný stolík. Vyzeral byť tak naleštený, že sa od jeho hnedého povrchu odrážalo svetlo.

Za dvojicou sa nachádzali väčšie dvere, ktoré sami o sebe prezrádzali, že strážia niekoho výnimočného. Zvnútra aj zvonka boli vyzdobené striebornými stonkami a listami rastlín. Krútili sa do rôznych smerov a skrášľovali už jemne zastaranú modrú, ktorá už na niektorých miestach držala z posledných síl.

Pri dverách stáli Warner a Rowan. Vyzerali skôr, akoby s blondínkou a s mužom s havraními vlasmi na tej výprave neboli. Do rozhovoru sa nezápajali, ako zvyčajne. Iba keď sa na nich jemne otočili alebo ukázali prstom, či len spomenuli meno, začali horlivo prikyvovať a súhlasili. Zatiaľ sa učili, ale išlo im to pomerne dobre. Už dostali pochvalu od samej kráľovny, čo je pre nich veľká cennosť. Ich starší kolegovia, ktorí za nich hovorili, pochvalu skôr odignorovali. Nemali im to za zlé, určite dokázali niečo viac, ako zájsť na určité miesto a vrátiť sa späť.

Bohyňa strachu pred kráľovnou pomlčala o svojom sne. Nemusela to vedieť, aj keď by mala. Povie jej to až keď bude s ňou osamote a keď bude vhodný čas. Síce už svojej pani povedala, čo si zažila a viedla s ňou dlhý a úprimný vzťah, nebol ten správny čas.

,,Takže," nadýchla sa dáma v zlatých róbach a postavila sa.

Odkašľala si, no ostalo v miestnosti napäté ticho. Nikto ju nesúril, lebo viditelne potrebovala čas na to, aby si usporiadala myšlienky a našla správne slová, aby ich vedela vyjadriť. Prešla od postele smerom k oknu, kde sa oprela o pohodlný gauč s ružovým nádychom a zlatými ozdobami. Cestou minula po ľavej ruke väčšiu skriňu s oblečením, na ktorých viseli jej zlaté jednoduché šaty a plášť a po pravej ruke menší stôl. Na pár sekúnd sa na ne pozrela a potom oči znova premiestnila tak, aby dovidela na krásu prírody za oknami.

,,Možno by som navrhla..." začala neisto, ale verila, že ju Orphan s Patris obohatia úprimným názorom a vďaka tomu by to premyslela ešte lepšie. ,,Navrhla by som, väčší príjem učencov do všetkých odborov, ktoré sú prístupné."

Po chvíľkových úvahách sa prvý ozval Orphan, svojim hrubším hlasom.

,,Nie je to zlý nápad," uznal a prikývol. ,,Ale bude mať kto učiť? Prípadne, budeme mať dostatok učebných pomôcok?" Zaujímal sa bližšie.

,,Keby boli väčšie skupinky, a nejako sa to rozdelilo, myslím, že by nebol problém s pomôckami," mykla bohyňa plecami, ,,však dosť lektorov používa tie isté pomôcky na viacerých hodinách, takže vidím problém iba v tom, že ako si to učenci zoberú domov a ako sa z toho budú učiť."

Chlap presunul svoje uhlovo čierne oči na svoju kamarátku a kolegyňu. Zahľadel sa na ňu a prikývol. Vedela svojim hlasom vždy tak príjemne hovoriť. Vždy sa dobre počúval. Teda... okrem situácii, keď kričala. Vtedy dokázal vystúpiť o niekoľko tónov vyššie a nepríjemne rezonovať v ušiach.