Beskyttet

8. Kapitola

,,ℙ𝕣𝕚̀𝕣𝕠𝕕𝕒 𝕠𝕕𝕠𝕓𝕖𝕣𝕚𝕖 𝕜𝕒𝕫̌𝕕𝕦́ 𝕤𝕔𝕙𝕠𝕡𝕟𝕠𝕤𝕥, 𝕜𝕥𝕠𝕣𝕒́ 𝕤𝕒 𝕟𝕖𝕧𝕪𝕦𝕫̌𝕚̀𝕧𝕒."

~𝕎𝕚𝕝𝕝𝕚𝕒𝕞 ℝ𝕒𝕝𝕡𝕙 𝕀𝕟𝕘𝕖
***

Následne sa vydali okolo hory Osbourne menšou lesnou cestou. Patris naschvál vybrala tento smer. Ten opačný viedol k miestu posledného záhadného skutku. Bola to tá noc, kedy ju prebudili zlé sny a silná búrka šľahala dážď silno do okien. Doteraz ani ona nevedela určiť, kto mohol napísať tie nápisy. Tyrkysová mágia nie je na tomto mieste až taká častá. Pre bytosti, ktoré sú nové alebo len nepoznajú minimálne základnú históriu tohto miesta, sa to môže zdať ako nepodstatná vec. Však nespočetné množstvo stvorení na tomto mieste ovládalo nejaký druh svojej mágie, tak prečo by mala práve táto znamenať niečo zlé? Neznamená to nič zlé, ale kradnúť znamená.

,,Zaujíma ma, prečo sme nešli tou druhou stranou. Chcel som vidieť, či to bola pravda," ozvalo sa jej za chrbtom šuškanie, keď skupinku viedla na určité miesto v lese.

Kráčala ako prvá a zaujímalo ju, o čom si bytosti rozprávajú, no ich rozhovor prebiehal veľmi potichu a nepočula všetko. Bavilo ju počúvať názory a domienky iných, ale teraz sa nemohla pridať k ním do debaty. Po jej pravici išiel Loki. Vyslovene mu prikázala, aby toto miesto zaujal a bola rada, že to splnil. Rozhliadal sa po okolitých stromoch a zrejme tiež zachytil konverzáciu jeho druhov za ním.

,,Možno naschvál tam nešla, aby sme nezistili, že si to vymysleli a len plašia normálnych občanov," ušlo jednému až príliš nahlas.

Modroočka hlavu jemne natočila k Lokimu. No nechcela, aby bolo ostatným očividné, že sa naňho pozerá. Preto sa zahľadela niekde do ďaleka a začala sa sústrediť na jeho tvár v svojom zornom poli. On si ju všimol, čo bolo pre ňu plus. Žmurkol na ňu a ihneď sa pozrel smerom dole. Bohyňa si z toho vyvodila niečo ako menšie prikývnutie. Takže zrejme poslednú vetu počul aj on.

Urobila ešte niekoľko väčších krokov a nechala jej dušu sa nadýchnuť krásnych ihličnatých stromov naokolo. Ďalej už nepokračovala. So zastavením svojho tela sa aj prudko otočila k učencom. Boha lsti a falše z toho jemne myklo, ale zastal skôr, než stihol do nej vraziť. Ostatných zamrazilo a tiež v okamihu zastavili na mieste. Obzrela si zaskočené tváre a vydesené oči niektorých, o ktorých si stihla domyslieť, že to bola práve ich konverzácia. Rozhodla sa ju neriešiť. Nemala na takéto veci vo svojich plánoch čas a nemala ani chuť ich tam vopchať. Nech si myslia a hovoria, čo chcú. Na takéto reči bola už zvyknutá a naučila sa ich ignorovať, aj keď ju veľmi zaujímali.

Obhliadla si v rýchlosti ešte Lokiho. Pozeral sa asi do zeme, ale mala pocit, akoby sa aj tak na ňu pozeral a vnímal ju. Možno už čakal, čo bude chcieť povedať alebo rozkázať, avšak stále bol akosi bol stratený vo svojich myšlienkach. Založila si ruky za chrbtom tak ako on a s viditeľnou radosťou na tvári sa nadýchla.

,,Tak... a sme tu!" vyhlásila viac nadšene, ako chcela a usmiala sa. ,,Viem, že to nie je až tak ďaleko, ako ste možno očakávali... A možno ste tu už boli niektorí, ale pre mňa toto bude stačiť."

A naozaj stačilo. Stálo pred nimi veľký a hustý les. Cesta nepretínala stred, a tak nenarúšala prírodný pokoj. Pekne sa odblahočila niekde na myslený kraj lesa a pokračovala za svojím cieľom. Tenké kmene dávali dojem, že by mali čochvíľa spadnúť. Nejednému by v mysli napadlo zakloniť hlavu a pozorovať ich výšku kedykoľvek, keď by sa do nich vietor zaprel a jemne ich rozochvel. Určite by každý mal plné myšlienky toho strašidelného scenára, kedy by na nich jeden z tenkých pňov spadol a zabil ich. Lúče oboch sĺnk pekne dopadali pomedzi koruny až na hlinenú zem plnú spadnutého ihličia či konárikov a vyrastajúcej trávy a iných rastlín.