Beskyttet

11. Kapitola

,,𝙽𝚊𝚓𝚟𝚊̈𝚌̌𝚜̌𝚒𝚊 𝚖𝚘𝚌 𝚓𝚎 𝚗𝚊𝚍 𝚜𝚎𝚋𝚘𝚞 𝚜𝚊𝚖𝚢́𝚖."

~𝚂𝚎𝚗𝚎𝚌𝚊

***

Ten podivný pocit, ktorý sa objavil skoro v tom istom momente, ako nenápadne a potichu vstúpila do miestnosti. Hľadela na muža ležiaceho v perinách svojej postele, ako pokojne vydychuje. Vonka vládla príjemná noc. Na oblohe svietilo niekoľko desiatok, veľkých či malých, hviezd, planét a mesiacov. Patris však cítila tú záhadnú atmosféru, ktorú tma doniesla. Bolo to až príliš pokojné. Už odjakživa v takýchto situáciách intuitívne vie, že sa niečo udeje. A takmer vždy mala pravdu. Ale teraz jej hlások hovoril pravý opak, čo aj on sám to musel spochybniť.

Kým si prezerala nerušenú tvár čiernovlasého muža, premýšľala, čo je to vlastne pokoj a kedy ho vlastne ona zažila naposledy. V rukách sa hrala s malou kockou z dreva, s ktorou sa bavila, keď bola nervózna alebo premýšľala.

Na tvár jej cez malú škárku medzi záclonami zasvietil mesačné svetlo. Párkrát zažmurkala, keď jej zasiahlo zorničku oka. Pozrela sa tým smerom a hračku prestala podhadzovať v rukách. Zistila odkiaľ svetlo pochádza, preto nič napokon neurobila. Oči presunula späť na muža, ktorý jej bol zverený. Spal zrejme tak tvrdo, že ak by mu teraz niečo urobila, ak by ho zabila, už by sa o tom v podstate nedozvedel. Avšak takéto veci nemohla, musela držať sľub zapečatený v ten deň, kedy ju prijali ako vaktku.

Posadila sa vedľa jeho postele k malému stolíku z čierneho kameňa. Bola sotva vysoká ako madrac a skoro ani nevidela, kto na ňom leží. Zamyslene sa mu pozrela na ruku pohodenú blízko kraja. Nehýbal ňou, no občas prsty sami od seba podskočili. Bola si istá, že spí.

Uvidela to ako príležitosť a načiahla sa po jeho končatine. Jemne ju chytila, aby ho nezobudila. Nevedela, ako veľmi ho musí vyrušiť, aby sa jeho telo prebudilo. A tiež si nevedela predstaviť, čo by urobil, keby ju takto našiel. Určite by nebol práve nadšený, to si bola istá viac než dosť. Keď ucítila jeho pokožku, musela ho trošku obopnúť a stisnúť, aby bolo spojenie možné.

Bola z toho trošku nesvoja. Nechcela, aby sa prebudil. Nejaký čas necítila nič a musela bojovať s jeho zábranami mysle, no po trpezlivo vyčkávaní a bojoch nakoniec povolil a ucítila to, čo potrebovala. Teraz vedela, že má v sebe viac sily, než čakala. Kráľovná mala pravdu. Keby chcel, vedel by zničiť čokoľvek okolo seba. Ju by dokázal zabiť jedným mávnutím ruky.

Pustila ho a opatrne stiahla ruku späť. Keby mala tú možnosť, pozrela by mu do mysle a precítila každý jeho pocit. Mala len jednu otázku. Chcela... potrebovala vedieť, čo sa stalo v ten deň. V ten deň, kedy mala na starosti tú skupinu a on jej tam doslova zlyhal. Cítila to prepojenie, nemohla povedať, že nie. Ak by vedela aspoň odčítavať pocity z tváre alebo aspoň čokoľvek, čo by jej pomohlo zistiť, ako to cítil a cíti teraz on. Bohužiaľ, taký dar do vienka nedostala, keď sa narodila.

Vyrušili ju zvuky periny. V momente vedela, čo sa deje, preto sa postavila a čo najtichšie odišla z jeho izby. Neobzerala sa za seba. Jeden zo zvykov, ktoré sa po čase naučila, keď potrebovala zobrať nohy na ramena.

V poslednej sekunde privrela dvere. Loki práve otvoril oči a prudšie sa nadýchol. Keď si uvedomil, že už bdie, podoprel sa lakťami pod chrbtom a s ich pomocou sa posadil. Obzrel si svoju komnatu s pootvorenými ústami. Zasiahla ho nejaká nočná mora, na ktorú už stihol zabudnúť. Preto sa chcel uistiť, že sa okolo neho nenachádza nič, čo by mu mohlo ublížiť. Keď spozoroval málinko odchýlené dvere, pár sekúnd na nich zamrzol zreničkami. Musel nimi poklipkať, aby si znova pripomenul, že už nie je v rukách spánku.