Beskyttet

10. Kapitola

,,𝚉̌𝚒𝚟𝚘𝚝 𝚣𝚘𝚖𝚛𝚎𝚕𝚢́𝚌𝚑 𝚣𝚘𝚜𝚝𝚊𝚗𝚎 𝚟𝚣̌𝚍𝚢 𝚟 𝚙𝚊𝚖𝚊̈𝚝𝚒 𝚣̌𝚒𝚓𝚞́𝚌𝚒𝚌𝚑."

~ 𝙼𝚊𝚛𝚌𝚞𝚜 𝚃. 𝙲𝚒𝚌𝚎𝚛𝚘

***

,,Tak poď," povedala bohyňa, keď sa pri ňom pristavila na veľkých schodoch pred vstupom do paláca. Nič iné mu nenaznačila a ihneď na to sa pomerne v pokoji rozišla smerom dole. Vyzeralo to, že sa pri čiernovlasom mužovi nezastavila skoro ani na sekundu.

Trošku nepochopene zaklipkal svojimi zeleno modrými očami a spustil sa za ňou. Bola tu na čas. Chcel jej vytknúť, kde sa zdržala, dokonca už pootvoril ústa, že to vysloví, no v poslednej chvíli si to rozmyslel.

Na to, že bola Patris o niečo nižšia, chodila pomerne rýchlo. Loki si vždy tento fakt uvedomoval, keď ju videl alebo išiel s ňou. Avšak nesťažoval sa. Jemu rýchlejšie tempo chôdze nevadilo.

Zamierili k stajniam a dokým žena nevybrala dvoch čiernych koňov, nepadlo medzi nimi ani slovo. Bohovi začalo zvierať žalúdok už minimálne hodinu pred stretnutím. Stále v ňom bol ten divný pocit a stále sa ho nedokázal zbaviť. Prebiehala v ňom bitka dvoch rôznych myšlienok a v jednom momente sa spojili do jedného, ktorý ho držal v napätí.

Snažil sa to potlačiť. Patris mu dala do rúk veci, s ktorými si mal osedlať svoje zviera. Samozrejme, vedel to a ešte na to nezabudol, nebol až tak hlúpy. Začal s tým rýchlejším tempom, lebo aj žena bola o niečo vo svižnejšom naladení. Z nejakého dôvodu sa zrejme ponáhľala. Možno bola unavená a vlastne sa jej ani nechcelo ísť na tento ,,výlet". Jej správanie by tomu nasvedčovalo podľa tohto pohľadu. Videl, že to chcela mať čo najskôr za sebou. Jej očný kontakt bol často veľmi krátky a snažila sa robiť prácu, ktorú práve vykonávali jej ruky. A o rozprávaní sa ani nechcel zamýšľať. Za tých niekoľko minút mu povedala iba dve slová, no očakával oveľa viac.

Keď bolo všetko na svojom mieste tak, ako malo byť, nasadli. Lokimu sa čosi zazdalo, že je o niečo vyššie ako bol zvyknutý. Počítal, že to bude tým zvieraťom. Je oveľa väčší na akého si pamätá z Ásgardu. Chvíľku zvažoval, či mu nepríde zle, ako na pravú obednú hodinu. Mal pocit, akoby mal ísť každú chvíľu odpadnúť, no cítil sa na to až príliš živo. Bohyni nič nepovedal a veril, že si to nikto nevšimol a nikto jej o tom nepovie.

Nečakal dlho a vyrazili po dlhom moste smerom k horám. Zabočili tou istou zatáčkou ako v ten deň, keď mal ísť so skupinou na dané cvičenie. Po kratšej chvíľke odbočili na iný chodníček a pomaly stúpali do mierneho kopca. Medzi stromami sa motali ešte nejakú chvíľu a kopec bol ešte strmší. Vtedy museli kone spomaliť, aby si trošku vydýchli. Celý čas ich prenasledovala príjemná vôňa lesa. Bolo bezvetrie, čo dodávalo tomu momentu väčší pokoj. Na oblohe bolo množstvo oblakov, ale ani jeden nevyzeral, že by išiel spustiť dážď. Narazili na košaté kroviny. Bolo ich vidno už z väčšej diaľky, no bohovi pohľad skreslil ich veľkosť.

,,Ešte musíme prekonať toto a potom tam už skoro budeme," riekla Patris až muž nenápadne podskočil od prekvapenia. Započúval sa do zvukov prírody a okolia a myslel si, že celú cestu bude medzi nimi ticho.

Nezmohol sa na odpoveď, preto iba prikývol. Žena to, samozrejme, nemohla vidieť a to bol dôvod, prečo sa naňho otočila. Konečne mu obetovala dlhší pohľad. Videl na nej, že chcela vedieť, či je v poriadku. Mohla byť hocijako dobrá v zastrašovaní ľudí, ale v klamaní naozaj dobrá nebola.

Pevne zaťal zuby a zdvihol zrak opäť k nej s tým, že teraz zotrvá v očnom kontakte. Nevedel, kde sa toto náhle sebavedomie zobralo, ale bol rád, lebo niečo také práve potreboval. Avšak nepodarilo sa mu to, čo plánoval. Žena sa akurát otočila opäť dopredu a hľadela na cestu pred nimi.