Beskyttet

9. Kapitola

,,𝚂𝚖𝚎 𝚝𝚟𝚊𝚛𝚘𝚟𝚊𝚗𝚒̀ 𝚊 𝚘𝚟𝚙𝚕𝚢𝚟𝚗̃𝚘𝚟𝚊𝚗𝚒̀ 𝚝𝚢́𝚖, 𝚌̌𝚘 𝚖𝚊́𝚖𝚎 𝚛𝚊𝚍𝚒."

~𝙹𝚘𝚑𝚊𝚗𝚗 𝚆. 𝚟𝚘𝚗 𝙶𝚘𝚎𝚝𝚑𝚎

***

Precitol. Uvítalo ho ticho a pokoj. Zaplavila ho radosť, že všetka bolesť zmizla. Bola to úľava. Veľmi rád sa znova nadýchol bez pichania v pľúcach. Lahodilo mu, že jeho hlava nepraskala pod náporom krútiacich sa myšlienok a kŕčov zvierajúci každý jeden sval v tele. Aj keď to trvalo možno iba pár minút, jemu to pripadalo ako niekoľko hodín a dúfal, že sa to už nikdy nevráti.

Začal pomaly vnímať okolie a bol rád, keď pod sebou ucítil posteľ a pod dlaňami príjemný povrch perín. Vzduch sa zdal svieži a jemne mu pošteklil nos. Tiež postrehol, ako mu na kožu jednej ruky dopadá teplý slnečný lúč. Aj bez otvorených očí mu táto atmosféra pripomenula časy na Ásgarde, kedy bol ešte dieťa a nijaké starosti podobné tým, čo musel obnášať teraz, nemal ani nepoznal. Ach, tie skvelé časy, pomyslel si. Jemne si povzdychol a lepšie sa započúval do zvukov, ktoré mu ponúkalo okolie. Zreteľné spievanie vtáčikov napovedalo, že jedno z okien bude otvorené a bude aj zdrojom čerstvého vzduchu. Kdesi obďaleč začul niekoľko hlasov. Keďže sa prekrývali, usúdil, že to bude viacero skupiniek bytostí s rôznymi konverzáciami.

Nechcel otvárať oči. Ešte na niekoľko dlhých chvíľ ich mienil nechať zatvorené a nechal myseľ sa topiť v príjemných spomienkach na detstvo. Na tie, v ktorých sa smial so svojím bratom a na tie, kedy sa ho matka snažila naučiť nové kúzla. Jedna z nich ho predsa donútila oči otvoriť. Nezabránil sa ani väčšiemu spokojnému úsmevu. Podľa stropu predpokladal, že sa nenachádzal vo svojej izbe. Čierno-zelené vzory boli vymenené za hnedú, ktorú nič nepretínalo.

Úsmev sa mu zmenšil, ale nezmizol, a zvedavo sa porozhliadol po celej miestnosti. Biele závesy a biele plachty perín a vankúšov na posteliach mu hovorilo, že bude v časti paláca, kde sa liečili chorí. Najbližšia záclona pár metrov od neho, ktorá mala ostatným zabraňovať vidieť naňho v zlých situáciách alebo v situáciách, kedy ho niekto ošetroval, bola odhrnutá. Preto mal výhľad skoro na celú miestnosť. Drevený stolík pri hlave postele ho prestal zaujímať hneď po celom prezretí. Potichu sa vznášal a nikoho tým nerušil. Jeden šuplíček taktiež bielej farby ako zbytok nočného stolíka a miestnosti možno schovával nejaké drobnosti. No dalo sa o tom pochybovať, keďže jediná vec na ňom bola malá železná tácka a pohár s čistou vodou. Nachádzal sa v rohu miestnosti a po jeho ľavej ruke sa nachádzala stena s veľkými oknami. Jedno bolo zhora jemne pootvorené a za ním šantili vtáky tak, ako si to myslel.

Prešiel si tváre a postavy prítomných bytostí, no ako zazrel Patris, akoby si znova prežil to, čo sa stalo. Predpokladal, že to bolo včera a potom prespal celý deň a noc. V duši sa z nevysvetliteľného dôvodu začal cítiť akosi... Inak. Nič ho nebolelo, to nie... Len jeho vnútro sa akoby rozdelilo na dve časti. Jedna bojovala o to, aby si priznal, že ten moment, kedy Patris držal silno v náručí, v ňom vyvolalo nejaké... sympatie? Nevedel, ako to v tejto chvíli opísať. A tá druhá strana... Tá sa to snažila všetko potlačiť a zakopať pod zem. Presvedčovala ho, že si to iba vymýšľa a nič také necíti. Včera bola iba slabá chvíľka... Jeho zasiahla neznáma sila, ktorá mu spôsobila kŕče všetkých svalov a dostala ho na kolená, a Patris ho v tom momente len podržala, lebo musela a mala zaňho zodpovednosť.

Bola to jej práca. Áno, bola! Urobili by to aj ostatní, keby museli na mňa dohliadať, zvíťazil na pár sekúnd druhý hlas a začal sa Loki utvrdzovať v tomto názore.