Nikolaj

[40]

„Idem si dať niečo teplejšie a hneď som pri tebe!" Zakričím na mamu, ktorá už je ale vo svojom živle a tak len rýchlo utekám do mojej izby.

„Doriti buďte tu ticho jasné? Ani zvuk. Držte obaja huby ak nechcete zažiť peklo." Zasyčím skôr len na Adriena, keďže Nikolaj sedí a má zatvorené oči.

Kľudne som mu mohla zobrať všetky peniaze. Koniec koncov si to zaslúžim.

Rýchlo si zo skrine vytiahnem červenú hrubú mikinu bez zipsu a navlečiem si ju na seba. Nieje mi zima no mama je všímavá.

„Potrebujem vodu. Musím vyrovnať pomer, aby nedostal žiadnu vážnu alergickú reakciu." Pretočim očami nad Adrienom a jeho teplými rečičkami.

Obaja vyzerajú krajšie, keď sú ticho.

„Bože, kebyže sa toto stane mne, mama sa mi vysmeje, obe si polejeme za jeden a hotovo." Mávnem nad ním rukou no beriem od neho môj pohár.

Toto bude hrozný deň.

Zatváram dvere od mojej izby a okamžite otváram mobil hľadajúc ako chodia vlaky.

Najbližší vlak ide mame o hodinu.

Koláč nekoláč, bude to musieť stihnúť, pretože iná možnosť neexistuje. A akonáhle odíde ona, musím sa postarať aby odišli aj oni dvaja.

Rýchlo napustím do pohára studenú vodu a nenápadne okolo mami precupkám naspäť do izby, kde len rýchlo vtlačim pohár Adrienovi a odchádzam k mame.

„Ako dlho sa bude robiť?" Opýtam sa jej, opriem sa neďaleko nej o barový pult a prezriem si ju. Nevideli sme sa pol roka. Dosť dlho no je to už viac menej normálne.

Stojí ku mne chrbtom pri linke a krája maslo na kocky. Nemáme medzi sebou klasický vzťah no i cez to sa tak snažíme vyzerať.

„Polhodinka. To je len jednoduchý maslový koláč s čokoládou. Prečo ma vyháňaš?" Zamračene sa na mňa pozrie a ja si povzdychnem.

Chcem jeden normálny deň. Jeden jediný normálny pokojný deň. To chcem toho fakt tak veľa?

„A ozaj, kde je fešáčik? Dúfam, že neodišiel domov!" Zhíkne moja mama, keď zistí po hodnej chvíli, že Nikolajova maličkosť tu neoxiduje. Ha, keby len vedela čo urobila fešáčikovi.

„Bohužiaľ, práci on nehovorí nie." Zahovorím to a prejdem okolo nej ku drezu aby som lepšie videla na dianie. Ja sama si nepečiem a nevarím často. Ak mám peniaze nazvyš, tak si kúpim radšej polotovar.

„Ach, škoda. Chcela som sa ho ešte veľa veci opýtať." Povie sklamane moja mama. Pousmejem sa a len ju pohladkám po pleci.

„Neboj sa, určite sa nájde príležitosť." Zaklamem vediac, že on a ona sa už vživote nestretnú.

A radšej nech ma trafí blesk.

Keď ale ticho pretne hlasný kašeľ, zmeraviem sledujúc mamu, ktorá sa na mňa pozerá rovnakým pohľadom.

Prosím traf ma blesk.