Nikolaj

[99]

„Ahoj." Opatrne pozdravím Silviu, zatiaľ čo za sebou zamknem.
Nikolaj má kartu odo dverí pri sebe, takže ho tam nenechávam ako väzňa.

Aj keď by mu to rozhodne neuškodilo.

„Som taká rada, že ste išli aj vy." Usmeje sa na mňa veľkým úsmevom a ja len chabo prikývnem.
Chcela by som povedať to isté, no zatiaľ neviem akým smerom sa poberie náš príbeh.

„V prvom rade by som chcela povedať, že som čistá už dva mesiace." Nepretáčam oči, nemračím sa no ani sa neusmejem. Nereagujem.
Neviem čo jej mám na to povedať.

Nikdy sme sa ku tejto téme nedostali. Nikdy nebol dôvod a hlavne nikdy to nebolo ani potrebné. Vždy som to na nej videla. A ak aj náhodou nie, jednoducho sa mi neskôr potvrdilo, že nie je čistá.

„V druhom rade ti chcem povedať, že mi Max každý večer robí testy. Pomohol mi, zachránil ma." Stíši hlas a ja sa zhlboka nadýchnem.

Spolu nastúpime do výťahu a ja si nervózne poškrabem zátylok.
Nie že by som sa netešila na stretnutie s ňou, no po tej dobe už neviem ako začať spoločný rozhovor.

Ak by za mnou neprišiel Max, pravdepodobne by som sa jej neozvala.
Možno by som ju stretla na nejakej rodinnej oslave, no moje kroky by rozhodne neviedli ku spoločnej komunikácii. Nie po tom všetkom.

„Žiadne drogy?" Hlesnem nakoniec tichým hlasom.
Nie je mi nepríjemné o tom hovoriť no nikdy som ani len nemyslela, že sa ku tejto téme raz dostanem.

Ja som sa nikdy nedostala do tohto sveta návykových látok a preto by ma ani len nenapadlo, že sa tam dostane Sisa.
Vždy robila všetko ako ja, a preto nemám šajnu, kto jej ukázal drogy.

„Žiadne. Som dobrovoľníčka v krízovom centre. Pomáham ľuďom a nemohla by som byť šťastnejšia." Letmo skĺznem na jej malý úsmev a donútim sa usmiať tiež.
Vystúpime z výťahu a kedže neviem kam ideme, spomalím tempo kráčajúc tesne za ňou vonku z hotela.

„To je fajn, som rada, že sa ti darí. Nepokaz si to." Chcem jej povedať, že si to nemá pokaziť tak ako vždy. Dokonca mám nutkanie do nej nejako psychicky kopnúť no ostávam ticho.

Kráčame vedľa seba ces prašnú cestu. Obe máme na tvári bezstarostný úsmev a užívame si terapeuticky pokojné ticho.
Uvedomujem si to, že keď prídem naspäť bude tam Nikolaj, bude so mnou a neodíde.

Nebude to ľahké no nakoniec si aj Silvia nájde ku mne cestu tak rýchlo ako sa to podarilo jemu.
A možno to tak malo byť, možno všetky tie zlé dni boli na niečo dobré. Možno som najskôr mala zhorieť, aby ma potom chlad tejto doby len utíšil.

Zrazu už nemám dôvod byť nahnevaná. Na seba, Nikolaja, Marilu, Adriena, Silviu alebo na kohokoľvek v mojom živote.
Kráčam cez prírodu po boku mojej sestry, sestry ktorá sa vrátila. Alebo som sa vrátila ja v čase do doby, kedy to všetko bolo fajn.

V hotelovej izbe ma čaká môj chlapec, muž, ktorému patrí moje srdce a to bezpodmienečne. Nech už je v záhadnej krabičke čokoľvek, nezmení to môj pohľad na neho. Budem ho milovať stále rovnako.

A keď prídeme domov, áno, rozhodne to môžem volať mojim domovom, tak si len ľahnem do postele a budem oddychovať.
Vstanem do práce a s Nikolajom odídem do mesta. Tam sa stretnem s Adrienom, ktorý vyhral na súde pridelenie malej Lily a spolu začneme deň nejakým jahodovým čajíkom.

Ak takto vyzerá môj život, tak ho beriem všetkými desiatimi.
Pretože na konci dňa nezáleží na tom koľko krát som spadla, ale na tom, koľko krát som vstala.

A môžem spadnúť aj sto krát, pretože viem, že sa sto prvý raz postavím...