Nikolaj

[58]

Nikolaj
1/2
Začiatok

„Len som ti chcel povedať, že sa mi nepáči." Pozrel som sa nechápavo na Adriena a späť na Marilu.

„Prosím ťa, podla mňa je dobrá. Dobré referencie, flexibilná a komunikatívna. Čo mali ostatné? Skoro nič." Povzdychol som si a pretrel si unavenú tvár.

Už sme tie hlúpe rozhovory robili tri hodiny. Videl som štyridsať žien a ani jedna ma neoslovila.
Čo je novinka. 

„Tak ju zober, ak v nej vidíš potenciál tak mi je to jedno. Ďalšiu by som dal potom Anastasiu a Josefu." Prikývol som. Nemal som mu čo k tomu povedať.

Zaškrtol som tieto tri mená, postavil sa zo stoličky a nasadil široký úsmev.
Podišiel som ku stoličkám, ktoré boli neďaleko a zopakoval som si tri mená.

„Som veľmi rád, že ste prišli na pohovor. Ako začínajúci bar sme nečakali takýto úspech a tak to pre nás veľa znamená. Pre dnešok si tu nechávame Marilu, Josefu a Mariet. Samozrejme sa ozveme aj ďalším no na dnes to bude všetko." Preniesol som a sledoval som výbuch emócií.

Niektoré boli šťastné pre svoje kamarátky. Niektoré boli sklamané, niektoré nadávali a niektoré sa tvárili, že im je to jedno.

Pomaly začali odchádzať a tak som tam stál, aby som aspoň vyzeral slušne. Keby vedeli, že sú naozaj neschopné, ani by sa neobťažovali prísť.
Teda dúfam. 

„J-ja neviem ako sa vám mám poďakovať! Nečakala som, že ma zoberiete." Prišla ku mne Marila a ja som jej venoval úsmev.

„Sme férový a vy ste splnila požiadavky, nevidím dôvod prečo by sme vás nezobrali." Všimol som si v jej očiach slzy.
Chcel som jej na to niečo povedať no nechal som to tak.

Čítal som jej životopis asi sto krát. Nezaujala ma ona, ale jej schopnosti. Pripomínala mi mňa, a možno preto som ku nej mal sympatie.

„Poprosím vás aby ste sa porozprávali s Adrienom, všetko vám vysvetlí a zajtra môžete začať pracovať." Nasmeroval som ich rukou k stolu, pri ktorom sedel môj kamarát a čakal som, ktorá pôjde prvá.

Išla Anastasia, Josefa sa posadila a Marila ostala stáť pri mne.

„Vyzerá to tu skvelo! Určite tu bude veľa zákazníkov na otváračke." Povedala natešene a ja som len kývol na súhlas.

Ak by nikto neprišiel, ja aj Adrien by sme skončili veľmi zle.
Zobrali sme si hypotéku, v peňaženke nám obom ostalo dokopy desať eur a ak zajtra nebudeme mať dobrú tržbu, nezaplatíme si podnájom...

Neskôr

„Zdalo sa mi to alebo ste s Marilou prišli naraz?" Opýtal sa ma Adrien keď som si cez seba prehodil čiernu zásteru.

„Zobral som ju včera po práci vonku. Už dlhšie mi hovorila aby som ju niekam pozval a tak som jej to splnil. Ráno mi napísala, že sa jej pokazilo auto, tak som ju vyzdvihol." Mykol som plecami. Nebola to predsa žiadna veľká vec.
Len som bol milý. 

Marila tu pracuje už rok, tak sme si raz skočili vonku. To nie je nič o čom by sme sa mali rozprávať.

„Nepokukuje po tebe tak trošku?" Prekvapene som na neho zodvihol obočie. Pozrel som sa smerom ku nej, no bola zaneprázdnená zákazníkmi.

„Ja som si myslel, že ide práve po tebe." Nervózne som sa zasmial. Naozaj som si to myslel.
Keď sme boli vonku, stále hovorila len o Adrienovi. Aký je zlatý, aký je milý, aký je pozorný. Navyše ja som ku nej necítil žiadne puto...