with love, your J.S. /FF Slafkovský/

5

Od nášho incidetnu s Slafkovským som sa mu začala vyhýbať, dvakrát mi napísal, že mu to je fakt ľúto no odignorovala som to. Nechcem sa zaoberať práve teraz žiadným chlapcom.

Sofiina schôdzka s Šimonom dopadla nad moje očakávania. Postupom času sa z nich stali celkom dobrý priatelia. Týždeň prešiel ako voda, boli sme v rôznich podnikoch a nakoniec sme sa dostali aj na to kúpalisko.

Bol deň zápasu. Prvý zápas sme hrali proti Fínsku. Sofia bola celá v strese, držala našim palce tak ako nikdy, teda našim ako našim, hlavne Šimonovi.

Na zápas sme sa vybrali skôr pretože chcela ísť spolu s Šimomom no s ním išiel Juraj, nelákalo ma to no nemala som na výber. Obaja vedeli o našom nepríjemnom incidente kedže som jej to povedala hneď ako prišla, cítila som sa strašne trápne. Keby ste videli ako vybuchla od smiechu keď som jej povedala, že som mu zmrzlinu vopchala na čelo, zaujímala by ma reakcia Šimona, ten určite zareagoval podobne.

Nadurdením ktorok som sa vláčila po neskutočnej zime na štadión, najradšej by som teraz ešte ležala v posteli! Keď si spomeniem ako sme sa pred tromi dňami močili vo výrivke, je mi do plaču!

Mimochodom, na zápase som nikdy nebola, aj na tréningu som bola vtedy prvýkrát. Sofia vravela, že ta atmosféra je tam neuveriteľná, no som zvedavá.

Tý dvaja sa rozlúčili keď sme sa museli vybrať už rôznymi smermi, popriala obom veľa štasťa a so Šimonom sa objala. Keď tak vlastne uvažujem, nebyť môjho pádu s Jurom, tý dvaja by sa vôbec nepoznali.

Ja som im taktiež popriala šťastie, teda skôr som sa pri tom pozerala na Šimona a odišli sme si sadnúť na svoje miesta.

Tým, že jej krstny je nejaký manažér alebo čo to tak sme dostali fakt dobré miesta. Boli úplne dole čiže sme mali dobrý výhľad.

Sofia mi neklamala, atmosféra bola fakt za nezaplatenie. Bolo to neuveriteľné!

Zápas sme síce prefrali no bol len prvý, máme ešťe ďaľších ani neviem koľko. Za celý zápas nedal nikto iný gól len Slafkovslý. Hral hokej fakt dobre, neuveriteľne, to som si musela priznať. Sofia kvôli ich prehre skoro plakala. Vysvetlila som jej, že to bol len prvý zápas, treba dúfať v ďalšie. Po zápase Šimon hneď zavolal Sofi, že kde je. Vysvelila mu, že je už na ceste domov, na to prehodili ešte nejaké slová a potom zložila.

"Máme ich tu počkať" povedala mi.

"Koho ich?" spýtala som sa jej no tušila som to.

"Veľmi dobre vieš koho" nemusela nič iné povedať. Čakali sme na chodbe ani neviem ako dlho.

Nakoniec ku nám prišla nejaká žena a pýtala sa nás čo tu robíme. Nesmeli sme tu už byť kvôli tomu že niesme trénery, manažery ani rodinný príbuzný či priateľky hráčov, všetci taký potrebovali vyzitky.

Vysvetlovali sme jej, že sme kamarátky ale ona si nedala povedať. Na to sa odniekadiaľ vynoril Šimon a povedal jej, že Sofia je jeho priateľka, tým, že hral za Slovensko tak to nechala tak i keď nemáme vyzitky. Bolo to od neho veľmi zlaté. Keby povedal, že Sofia je jeho sestra, podľa mňa by mu strelila facku a rovno odišla. Nedá sa povedať že medzi nimi nič nieje no nie sú spolu, prídu mi ako dobrý kamaráti i keď Sofia je do neho buchnutá niekoľko týždne alebo mesiace? Bola to jej platonická láska ktorá už nie je len tak platonická.

Za malú chvílu prišiel už aj celkom bez nálady Slafkovsky a spoločne sme sa vydali na hotel. Sofia a Šimom sa celú cestu rozprávali v predu, my dvaja sme boli za nimi.

Bolo mi ho ľúto a tak som mu povedala "Bol to len prvý zápas, ďalšie vám určite vídu" pozrel sa namňa a bol celkom prekvapený, že som sa ku nemu ozvala. "A mimochodom, nemôžeš smútiť až tak veľmi, dva góli ktoré ste im dali, obe si dal ty, to je niečo fakt neuveriteľné" usmial sa namňa. "No tú vodu ti stále neodpustím" to som nahodila vážny výraz a jemu úsmev z tváre zmyzol.

Všetci sme boli hladný a tak sme sa vybrali najesť do hotelovej reštaurácie. Ako sme kráčali, pri kom sme prešli, každý chlapcom poprial veľa šťastia v ďalšiom zápase.

Keď sme vošli do reštaurácie, bolo tam strašne plno, miesta ešte voľné boli no mne z doľkých ľudí prišlo zle. Vôbec nemám rada ak je v jednej miestnosti strašne veľa ľudí.

"Alebo ja ani taká hladná nie som" hneď som sa otočila a nechala nechápavych chlapcov pozerať na môj chrbát. Sofia o tomto mojom strese veľmi dobre vedela, bola som rada keď zamnou nešla pretože bola hladná a ak by prišla po mňa začala by ma presviedčať že to zvládnem a iné somariny.

Po ceste do hali mi zaškvrkalo v bruchu, bola som veľmi hladná. Sadla som si na gauč pri recepcii a sedela, chcela som počkať takú pol hodinku, vtedy by tam mohlo byť menej ľudí.

Jurajov pohľad

Zo zápasu som bol fakt sklamaný no slová ktoré mi povedala Simona mi prišli zlaté i keď hneď potom spomenula tu vodu. Fakt som si myslel že je to Šimon ktorý sa vracia pretože si zabudol mobil. Naschvál som mu ho schoval aby na neho nemyslel, odišiel bez meho a potom by sa vrátil. Ráno ma totiž zobudil podobne, vylial namňa ľadovú vodu.

Keď sme vošli do jedálne, bolo dosť plno. Pozrel som na Simonu ktorá vyzerala vystrašene, na to zareagovala "Alebo ja ani taká hladná nie som" a odišla. So Šimonom sme na seba pozreli nechápavými pohľadmi a potom na Sofiu.

"Nemá také rada, keď je v jednej miestnosti veľa ľudí" povedala nám.

"A čo na štadióne alebo minule v kaviarni?" Nechápal stále Šimon.

"To je niečo iné, je to veľké alebo práveže malé ako ta kaviareň, bola síce plná no pre málo ľudí a plus nás nikto nepozná a nevie Slovensky no tu je to iné, aj keď sme prvýkrát prišli na raňajky, chcelo sa jej odísť" vysvetlila nám to podrobnejšie.

"Pôjdem-" nenechala ma dopovedať "toereticky je zbytočné ísť za ňou pretože nikdy ju nikto v niečom takom nepresvedčil" nevadí, vyskúšam to ja.

"Za pokus to stojí" uznal som a vybral som sa za ňou.

Z diaľky som si ju všimol že sedí na recepcii, už som kráčal k nej keď ma zastavilo niekoľko dievčat či si s nimi nespravím fotku, museli to byť deti manažerov. K fanúšikom hnusný nie som tak som súhlasil no popri tom sa jedným okom stále pozeral na ňu. Po chvíli si ma všimla, prekrútila očani, postavila sa a začala kráčať preč. Poslednú fotku sme spravili tak rýchlo ako nikdy a uháňal som za ňou.

Utekal som až som sa postavil pred ňu a zastavil ju.
"Čo?" nerozumela čo chcem.

"Prečo si odišla?" som ja ale tupec! Šak jasne že jej došlo, že viem prečo odišla, ja dutá hlava!

Zdvihla jedno obočie "Pýtaš sa ma to ako by si nevedel" ruky si prekrížila.

"Fajn, dobre, viem to, neboj sa, viem že si veľmi hladná, musíš sa najesť" vyhrabal som všetku odvahu akú som mal, chytil som ju za ruku a pomali ju skúsil ťahať naspäť do jedálni.

"Neee, ja tam nejdeem" protestovala no na moje počudovanie ruku mi nepustila.

"Ale no! Ja som si myslel že odvahy máš viacej..."išiel som na ňu inak. Ona silno zastala, pustila mi ruku a dala ich vbok.

"Ja sa nebojím a odvahu mám!" začala protestovať. Vyzerala ako malé nahnevané bábätko, oproti mne bola celkom malá no bola zlatá.

"Tak to dokáž" ukázal som smerom do jedálni. "Nie je to až také zlé ako si myslíš, všetci sa budú venovať niečomu inému a tebe pozornosť venovať nebudú" povedal som jej a usmial sa na ňu.

Nakoniec z nej niečo vyšlo "Fajn, no nezabúdaj, že toto ta víde draho" pripomenula mi.

Dal som ruky do obranného gesta a spoločne sme vyrazili tam, kam sa ona tak veľmi bojí.