Všetkému bol koniec. Stála som pred domom s mojim kufrom a všetko si to ešte raz premietla v hlave. Každý jeden okamžik.
Nechcela som sa tu vrátiť. Tie týždne boli najlepšie týždne môjho života.
To lúčenie s Jurajom prišlo tak náhle. Hneď po tom ako som zašla do inej chodby som sa zosypala a začala plakať. Ani raz som sa na neho neotočila pretože už vtedy mi stekali slzy po líci.
Otvorila som dvere a vstúpila do predsiene. Vyzula som sa, kufor a tašku nechala tam a išla sa pozrieť do kuchyne a obývačky, zistiť či sú naši doma.
"Som späť!" zakričala som keď som kráčala do kuchyne.
Na moje prekvapenie v jedálni sedeli obaja moji rodičia spolu s mojimi starými rodičmi a nejakými ešte rodinnými príbuznými.
Toto som nečakala.
"Ahoj" vrhol sa ku mne otec ktorý ma privítal svojím objatím. Postupne som sa zvítala s každým.
Mama, babka 1, babka 2, dedo 1, dedo 2, moji krstný rodičia, tri sesternice, dvaja bratranci, dvaja ujovia a jedna teta. Boli tam všetci najbližší. Ešte že máme veľký stôl i keď hneď som si všimla stoličky ktoré tu boli popridávané.
"Musíš nám všetko povedať! Stretla si niekoho z hokejistov? Alebo Petru Vlhovu?" ako prvá ma zasypávala otázkami moja najmladšia jedenásťročná sesternica Miriam.
"Najprv si sadni zlatko a najedz sa. Pozri čo sme ti pripravili" ukázala krstná na stôl. Boli tam koláče, chlebíčky, čipsy a všetko možné.
Moja rodina nebola vôbec zlá. Všetci sme takto mali dobrý vzťah. Môj a mamin síce nebol najlepší no stále sme si boli blízky.
"Máš nejaké fotky?" opýtala sa ma babka, otcova mama.
"Samozrejme, že mám" usmiala som sa na ňu keď som si sadala na jediné voľné miesto.
Zrazu nám zazvonil zvonček.
"Otvorím" povedala mama.
Zatiaľ čo ona išla otvoriť, hovorila som im o tom aký bol let.
"Máš návštevu" povedala mi mama. Otočila som sa a tam stál on, Jakub. S kyticou tulipánov.
Moje srdce či chcelo či nie, nedokázalo sa veľmi radovať. No nechcele som dať na sebe nič vedieť a tak som sa postavila a odišla ho objať.
"Chýbala si mi" povedal mi. To určite.
"Aj ty mne" klamárka jedna. Keď som sa od neho odtiahla, prišlo to najhoršie, chcel mi dať pusu.
Toto som nechcela už vôbec. Síce sa Jakub bozkával úžasne, keby len to, no ja som to už nechcela.
Nechcela som ho pobozkať pretože som v Pekingu bozkávala iného. Keď som si na to pomyslela, bolo mi na zvracanie.
Našťastie ku nám môj otec pristúpil a strčil medzi nás ruku.
"Žiadne bozky pred mojimi očami, vravel som to" na to sa Jakub odtiahol. Podal mi kvety "Ďakujem" povedala som mu a nejako snaživo sa usmiala, on mi úsmev opätoval.
"Pôjdem ich dať do vázy" ukázala som všetkým kvety a pobrala sa do kuchyne.
Keď som našla vázu, napustila ju vodou a vložila ich tam, chcelo sa mi plakať.
Chýbal mi.
Chýbal mi preto pretože som vedela, že ho už neuvidím. A to bolo na tom najhoršie. V Pekingu som si myslela, že to bude hračka na neho nemyslieť a odmilovať sa no teraz už viem, že to ľahké nebude.
"Čo sa deje?" vošiel do kuchyne otec a opýtal sa ma.
"Nič" svoj pohľad zo zeme som venovala jemu.
"Vidím to na tebe" obaja sme započuli smiech z jedálne ktorá sa nachádzala neďaleko.
Otec ma pozná. Musím mu to povedať.
"Spravila som niečo čo by som mala ľutovať no nejde to, neľutujem to oci" jedna slza sa mi spustila po líci. Otec ma hneď objal a začal hladkať po chrbte.
"Ak nechceš nemusíš mi to povedať" ozval sa.
"Podviedla som Jakuba" povedala som mu a zdvihla hlavu aby som vedela jeho výraz no nevyzeral, žeby ho to hnevalo. Nehovoril nič.
"Nič mi na to nepovieš?" opýtala som sa ho.
"Jakub je chlapec od ktorého by si už mala dať ruky preč Simi, veľmi dobre vieš, že už aj on to spravil a určite nie raz"
Mal pravdu. S každým jedným slovom.
Rozídem sa s ním, dnes nie, nechcem pokaziť náladu ale do konca týždňa bude koniec. Bude musieť.
"A prezradíš mi kto je ten šťastný?" usmial sa na mňa. To sme už stáli vedľa seba opretý o linku.
"Šťastný? Nikdy sa už neuvidíme a to ma mrzí" smutno som odpovedala.
"Prečo?"
"Teraz má až príliš komplikovaný život, je to Juraj oci, Juraj Slafkovský" prezradila som jeho meno.
"Počkaj, ten Juraj? Akože ten hokejista? Najproduktívnejší hráč alebo ako to vraveli?" uisťoval sa a ja som len prikývla.
"Zvládneš to zlato. Si silná. My to dáme, neboj sa ničoho" bola som šťastná, že povedal slovo my. Aspoň viem, že v tom nie som sama.
V ten deň u nás ostali viacerý spať pretože vypili a nemali sa ako dostať domov.
Starý rodičia odišli pretože jednému dedovi idú o pol deviatej turecké telenovely a zas u druhých starých rodičov ide i to, že majú doma sedem mačiek ktorým musia dať jesť. Odišiel aj jeden ujo ktorý má doma priateľku ktorá prišla večer z roboty, čiže ju nechce nechať doma samú.
Krstný rodičia, teta a druhý ujo ostali. Rovnako ako sesternice a bratranci.
Bol to šalený dom.
Ostáva len Jakub. Nevedela som či ostane alebo nie. Nechcela som to no vyhodiť ho som nemohla. Keď sme boli chvíľu samy v kuchyni opýtala som sa ho to.
"Ostaneš?"
"Nie" odvetil mi a daľej písal niečo do telefónu.
"Kto ti píše?" zaujímalo ma.
"Nikto" po dopovedaní tohto slova telefón odložil a pristúpil ku mne.
"Pozajtra máš narodeniny. Sladkých osemnásť, konečne" usmial sa na mňa.
"A? Čo tým chceš naznačiť?" nerozumela som.
"Oslávime to, čo na to hovoríš?" pýtal sa to no vedela som, že odpoveď nie platná nie je.
Keby sa s nín teraz rozídem, spraví scénu, to nechcem, čiže mi ostáva prežiť pozajtrajší deň a po mojich narodeninách mu dať kopačky.
Hotovo.
Konečne.
YOU ARE READING
with love, your J.S. /FF Slafkovský/
FanfictionSimona je obyčajné sedemnásť ročné dievča z Košíc ktoré dostane od kamarátky ponuku na výlet do Pekingu. Oboch kamaratiek sa doterajších život zmení po náhodnom stretnutí. /začiatok príbehu si nemyslím že je niečo extra, písala som ho keď som mala š...
