with love, your J.S. /FF Slafkovský/

8

"Sofi, čo sa stalo?" pribehla som ku nej a sadla si vedľa nej na postel, malá pod očami rozmazanú špirálu a vyzerala fakt hrozne.

"On-on mi povedal, že ma má rád no-no nemôžme sa už ďalej takto rozprávať a že-že bude lepšie keď budeme len niečo ako-ako známi" pri poslednom slove sa rozplakala už úplne a fakt veľmi. Nerozumela som, videla som na ňou že jej na Sofii celkom záleží a nie je mu ľahostajná, prečo potom teraz toto?

"Povedal ti prečo?" spýtala som sa jej.

"Nepovedal" a znova spustila nenormálny plač. Po chvíli keď ju to prešlo sa išla do kúpelni odmaľovať a von vyšla s papierikom ktorý mi dal ten chlapec z hokeju. Úplne som na to zabudla!

"Čo to je?" nechápala skadiaľ sa to u nás zobralo. Mám jej to povedať? Čo keď teraz spravý nejakú hlúposť.

"No...to je instagram jedného pekného chlapca ktorý o teba na zápase javil záujem" priznala som sa jej nakoniec. Prekvapene sa namňa pozrela "Muselo mi to tam vypadnúť keď som sa po hokeji prezliekala" vysvetlila som ako sa to tam objavilo.

Neváhala ani minútu a našla si jeho instagram. "Simona! Neuveríš...on hraje za Švédsko! Ti dáva..." nechápala tomu.

"Povedal že si pekna a ak budeš mať záujem, máš mu napísať" zopakovala som niečo podobné čo mi on povedal.

"Prosím ťa, nepíš mi" vyšlo zomňa nakoniec.

"Prečo?" nechápala.

"Pretože mu napíšeš len preto lebo si nahnevaná na Šimona, teoreticky nejavíš záujem" vysvetlila som jej prečo. Ona ma úplne odignorovala a napísala mu. Ťava. Takto si s ním písala ani neviem ako dlho až kým sa ma niečo nespýtala "Mam takú malú otázkočku na ktorú nemôžeš povedať nie" začínalo ta fakt zlé.

"Počúvam" týmto som ju vyzvala aby sa ma na to opýtala.

"Nepôjdeš somnou večer von?" nakoniec sa ma spýtala niečo čo som nemohla a nechcela odmietnuť.

"Rada pôjdem, kam?" ak s týmto nápadom prišla, možno už vie kam aj.

"No to ešte neviem, ide o to, že ten chlapec ktorý o mňa javil záujem ma pozval von, napísal že mám zobrať kamarátky, on zas zoberie kamarátov" toto bolo to najhoršie čo som za tých šestnasť rokov počula. To fakt myslí vážne?

"Nie, vylúčené..." začala som no ona ma prerušila a skočila mi na posteľ "...prosím, veď je to len jeden večer, musím sa temtokrát nejako odreagovať ja od Šimona, prosím sprav to pre mňa, prosím prosím prosíííím" to posledne prosím začala naťahovať. Nechcela som ísť a už vôbec nie s týmom ktorý dnes vyhral nad našim, prišlo mi to, že sme sa v tomto nejako vymenili.

"Vážne chceš ísť s niekym kto dnes vyhral hokej proti našim?" išla som na ňu z tej druhej stránky.

"Von idem s chlapcom, nie s hokejistom, o hokej mi teraz nejde, prosím poď zomnou, ak ťa to tam nebude baviť, pôjdeme preč" začala ma presviedčať.

"Fajn, fajn dobre pôjdem" nakoniec som s ňou súhlasila pretože ma to už prestalo baviť počúvať.

Vôbec sa mi tam nechcelo ísť ale nakoniec som sa zdvihla z posteli a išla sa namaľovať.

Keď sme boli obe hotové, bolo pol siedmej večer. Chlapec ktorého meno mi ešte nepovedala jej dal miestko kde sa máme stretnúť.

Stretli sme sa tam s ním, mal tam jedného kamaráta, bolo to ako keď sme boli my štyria, ja, Sofia, Šimon a Juraj no toto sa mi ani trošku nepáčilo.

Zoznámili sme sa a išli sme do baru, vedel, že ešte nie sme dospelé no poznal bar kde nám predajú.

Bar bol celkom pekný a veľký, bolo tu dosť ľudí no našťastie sa to tu dalo ešte zvládnuť, ak sem príde ešte ďalších 20, odchádzam. Keď sme tam prišli, išli sme ku straším chlapom a neskôr mi to docvaklo, bol to ich tým, nie celý no bol. Sadli sme si za nejaký veľký stôl a všetci si objednali, Sofia začala hneď s tvrdým alkoholom.

"Brzdi" po tretom panáku som sa ku nej ozvala.

"Dobre dobre" úplne ma ignorovala a poslúchala tých chlapoch, rozprávali po anglicky z čoho som bola prekvapená.

O malú chvíľu sa dvere do baru otvorili a vošla taktiež väčšia skupina chlapov, keď som ho uvidela, došlo mi, že to sú Slováci, naši hokejisti.

Cítila som sa blbo keď si ma všimli, a k tomu keď som uvidela Šimonov výraz pri pohľade na Sofiu ktorá sa smiala s ostatnými, prišlo mi ho ľúto. Keď sa namňa Juro pozrel, radšej som sa zdvihla zo stola a odišla si sadnúť ku baru.

"Jeden pomarančový džús" povedala som barmanke. Tá mi ho aj hneď predomňa dala.

Nemala som chuť na alkohol, chcela som si dať obyčajný džús.

"Môžem si prisadnúť?" spýtal sa ma hlas zamnou.

"Kľudne" povedala som mu. Bol to Šimon. Ten si objednal taktiež džús, prišlo mi to netypické.

"Sofia sa rýchlo skamarátila...so Švedmi" posledné povedal znechutene.

"Chce len zabudnúť na to, že niekto ako ty existuje" vysvetlila som mu, bolo mi to jedno že to bude vedieť, zaslúži si vedieť pravdu.

"Je mi veľmi ľúto toho čo som jej povedal no je to komplikované..." prerušila som ho "...a v čom je to komplikované, má ťa rada, a vidím na tebe, že ti na nej záleží, alebo to je inak?" spýtala som sa ho.

"Samozrejme že mi na nej záleži, tak ako sa viem s ňou porozprávať, fakt o všetkom, niečo také som už dlho nezažil no...až potom som si uvedomil to, že sa radšej nebudem na nikoho viazať a nikto sa nemôže naviazať namňa, vôbec neviem čo bude po olympiáde, ak vyhráme aspoň bronz, už len to bude znamenať posun v mojej kariére a možno neskôr odchod zo Slovenska, nechcem kamarátstvo alebo niečo viac na tri týždne a potom si sem tam písať" vysvetlil mi. Keď to povedal takto, pochopila som to. Taktiež preto pretože jeho posledné slová mi pripomenuli tie moje, ktoré som povedala Jurajovy pri našom dneskajšom obede.

"Keď to vravíš tak, zmysel to dáva no mal si na to myslieť od začiatku, pozri sa teraz na ňu" on sa nahol a pozrel sa "Príde mi šťastná" uznal. "No nie je, keby si vedel ako pred štyrmi hodina revala tak toto nie je šťastie, je už opitá a snaží sa zabudnúť na to že existuješ, posral si si to fakt veľmi" on si povdzichol a napil sa.

"Fakt neviem čo mám robiť, celkom sa mi páči..." tu som ho znova stopla. "Nie! Žiadne celkom nie je, buď sa ti páči alebo nie, nehľadaj stred prosím ťa" na to som si zas spomenuma keď mi Juraj napísal na moju fotku, že je celkom pekná, buď je pekná alebo nie je!

"Fajn, páči sa mi, spokojná?"zasmial sa nad tým čo povedal. "Spokojná" taktiež som sa zasmiala.

"Láska k hokeju mi bráni skutočnú lásku" zamrmlal si. Na to som vyhľadala Juraja kde je, sedel na druhej strane baru, naše pohľady sa stretli, vôbec sa neusmieval, pripadal mi skôr smutný. Šimon si to všimol a povedal "Vidím, že aj ty s Jurajom máte celkom zvláštny vzťah"

"Ja a Juraj nemáme žiaden vzťah, je to len známi s ktorým som mala zopár nezhôd a boli sme dvakrát na obede" nahovárala som si.

"No, nepovedal by som, že to Juraj takto berie, najprv hovoril i tebe ako o kamoške a teraz už ani neviem, dnes od obedu bol celý zamračený" za to môže asi to čo som povedala, no bola to pravda.

"Vieš, tiež som mu povedala niečo také ako ty Sofii, nechcem byť s ním kamarátka na tri týždne a potom si sem tam napíšeme, o to fakt záujem nemám" vysvetlila som mu našu situáciu.

"Tak v tomto sme spolu, no Juro to asi pochopil, zato Sofia nie" usúdila som, musel s tým súhlasiť, potom sa jej to budem snažiť vysvetliť.

"Juro to možno pochopil no nechce to chápať, celkom si sa mu dostala pod kožu" priznal sa mi. To vážne?

"Nemôžem povedať že on sa mi tam nedostal no snažím sa na neho nemyslieť, vieš, mam frajera i keď to je medzi nami také všeliaké a prišla som sa sem odreagovať, teraz namiesto toho mám zmiešané pocity" bola som celkom prekvapená z toho, že som sa Jurajovy dostala pod kožu, kiežby mi to Šimon nepovedal...

V tom sme sa obaja pozreli na osoby čo nám pomotali hlavy.

Pri Jurovy sedelo nejaké čiernovlasé dievča a Sofia sa až príliš zabávala s tým Švédom. Začala som sa tam cítiť stiesnete.