with love, your J.S. /FF Slafkovský/

15

Od zápasu som sa s ním nevidela. Nemohli sme ísť z tamať spolu pretože mal nejaké rozhovory alebo čo to a tak mi napísal, že sa stretneme o siedmej na recepcii. 

Po príchode na hotel bolo štyri hodín poobede. Bola som celkom v strese. Predsa idem len na večeru s Jurajom! Chlapcom ktorý mi ukradol moje srdce. 

Zamilovala som sa do neho. Či chcem alebo nie, je to tak. 

On sa to nemôže dozvedieť, musím to nechať tak, raz sa predsa od milujem, no nie? 

Nechcela som na to myslieť preto som sa ako postihnutá znova osprchovala a začala sa maľovať, na mojom vzhľade mi dnes veľmi záležalo, napísal mi, že sa mám obliecť pekne, najlepšie do šiat. 

O pol siedmej som začala byť dosť hladná. Sofia už na izbe nebola, išla sa najesť s jej ujom, pretože ani ona od raňajok nejedla, ak nepočítam ten hnusný hot-dog na štadióne teda. 

Našťastie keď odbilo sedem hodín tak som sa pobrala dole na recepciu kde ma prekvapil Juro s kyticou ruží. Boli prekrásne, a nie len oni. Dokonca aj Juraj vyzeral úžasne, ešte lepšie ako na tej oslave víťazstva. 

"Krásna ako vždy, pre teba" dal mi kompliment a podal mi kyticu ruží" 

"Sú prenádherné Juraj ale kde ich dám? Nemám vázu" zobrala som ich do svojich rúk.

"Všetko som premyslel, neboj sa, kvety necháme tu, keď sa vrátime, zoberieš si ich na izbu aj s vázou ktorú nám poskytne hotel" nad tým som sa len pousmiala. Vážne všetko premyslel.

"Pôjdeme" opýtal sa ma. 

"Samozrejme, no mám otázku" to sme už kráčali vonku kde nás čakal taxík.

"Akú?" 

"Kam to ideme?" 

"Nechaj sa prekvapiť" škodoradostne sa na mňa usmial. Myslela som si, že takto odpovie no za pokus to stálo. 

Spoločne sme si sadli na zadné sedadlá a vyrazili. 

"Mimochodom ešte raz gratulujem" len som mu to napísala, povedať nepovedala. 

"Úprimne, bez teba by som sa asi tak nesnažil, v prvej tretine išlo o dnešný večer"

"A úprimne ti zase poviem ja, že na tú večeru by som s tebou išla aj keby si si dal dnes štyri vlastné góly" po tejto vete sa na mňa pozrel veľmi nežným pohľadom a pobozkal ma. 

Bolo to ako z rozprávky, cítila som sa pri ňom ako princezná. 

Po niekoľkých minútach cesty sme vystúpili pred veľmi pekne vyzerajúcou no nie veľkou budovou. 

Juraj zaplatil taxikárovi a spoločne, ruka v ruke sme sa vybrali dnu. 

Večer prebiehal perfektne, mali sme rezervovaný stôl, jedlo chutilo neskutočne, konverzácie ktoré sme viedli sa hodili ku našej situácii. V reštaurácii ani nebolo veľa ľudí, bola malá no stoly od seba boli dosť ďaleko, chcelo sa mi od šťastia plakať keď si spomenul na to, že nenávidím preplnené miesta.

Žiadny Jakub, žiadny hokej, nič. Boli sme len ja a on. Simona a Juraj. Nič viac. 

No všetko sa raz musí skončiť a to naše sa končilo keď sme zaplatili a vybrali sa pred hotel. Hokejista vedľa mňa chcel stopnúť taxík no ja som ho zastavila a povedala mu, či sa neprejdeme. Našťastie vonku nebola až taká zima, čiže kabát ktorý som mala vyhovoval.

"Dnešný večer som si veľmi užila" priznala som sa mu.

"To aj ja, taký som nemal...no naposledy včera" najprv som nevedela, čo tým myslí no potom my to došlo, my dvaja, jedna posteľ. 

"Si hrozný vieš o tom?" zasmiala som sa nad tým. 

"Ja som si myslel, že som podľa teba úžasný" 

"Podľa toho kedy" 

Nachvíľu sme sa obaja odmlčali. 

"Vieš, ja nechcem aby toto skončilo" povedal mi. 

Nevedela som, čo mu mám na to povedať.

"Raz sa to musí skončiť Juraj. Dvadsiateho je posledný deň čo sa vidíme" 

"Dvadsiateho? Neodlieta sa dvadsiateho prvého náhodou?" 

"No my so Sofiou odlietame už dvadsiateho niekedy pred polnocou mám taký pocit" zamyslela som sa. Snažila som si spomenúť ako to bolo v tom papieri čo nám dal ujo Šimon. 

"To už je o štyri dni" obaja sme si povzdychli. 

"Takže asi v Bratislave nebudeš čo"

"V Bratislave? Prečo?" 

"No privítajú nás tam, hokejistov, vravel nám to tréner, je to už aj na nete mám taký pocit" 

Zmeškám to.

"Rada by som prišla no...nemám ako dvadsiateho prvého prídeme a určite ma nikto neodnesie do Bratislavy, ta cesta, asi nie" povedala som mu. 

"Čo podnikneme zajtra?" zmenil tému. 

"No ja sa zajtra budem musieť učiť Juro, je mi to ľúto no nemám na výber, vôbec som sa neučila a keď to zistia v škole tak ma roztrhajú" chcela som či nie, musela som sa učiť, pozajtra majú zápas na ktorom chcem byť, bude semifinále, rozhodne sa kto bude bojovať o tretie miesto. 

"Takže náš zajtrajší plán je škola? Beriem" nerozumela som mu a tak som sa na neho nechápavo pozrela čo hneď pochopil.

"No ak sa budeš učiť ta ja sa budem učiť s tebou, no ne? Na akú školu vlastne chodíš? Toto o tebe neviem" 

Brániť mu v učení somnou rozhodne nebudem, možno to bude ešte zábava. 

"Na zdravotnú" prezradila som.

"Fuu, to ti moc nezávidím"

"Nemáš čo závidieť ani, sama neviem čo tam robím, mala som ísť na gympel" 

A tak sme začali rozoberať moju školu, neskôr aj jeho, začali ohováračky o spolužiakoch a zrazu sme sa objavili pred našim hotelom. Bolo už desať hodín. 

Na recepcii sme si vypýtali kvety aj s vázou a spoločne sa pobrali do výťahu. 

"Musím povedať, že sú fakt nádherné" povedala som mu, nemohla som sa vynadívať na tie ruže. 

"Bál som sa, nevedel som či ich budeš mať rada no ako vidím, trafil som správne"

"Trafil si viac než správne" 

Vystúpili sme z výťahu, Juraj ma išiel odprevadiť až pred dvere. 

"Vidíme sa zajtra?" opýtal sa. 

"Zajtra" prikývla som mu. 

"Už sa neviem dočkať" usmiali sme sa na seba. 

Úprimne, asi ani jeden z nás daľej nevedel čo má robiť a tak sa Juraj pobral preč. Mal mi dať pusu? 

Asi mal no nie je to jedno? Asi nie je čo. Tie päť dní som si mala užiť tak na plno. Ešte som ani neotvorila dvere, Jurajov chrbát som stále videla, ruže som položila na zem, zakričala som na neho a rozutekala sa ku nemu. 

On zastal, otočil sa a nechápal. 

"Ja len že, môžem ti dať pusu?" opýtala som sa ho. 

"Už som si myslel, že sa to neopýtaš" vyčaroval úsmev, hneď si ma ku sebe pritiahol a položil svoje pery na tie moje.

Chutili sladko, ako aj naposledy v aute. 

Asi som videla až veľa romantických filmov pretože mi to príde až veľmi sladké no stáva sa. Dúfam, že sa páči! Nezabudnite dať hviezdičku a kľudne aj nejaký komentár! Ďakujem!!