with love, your J.S. /FF Slafkovský/

14

Ráno sme sa zobudili o piatej. Juraj mal v pláne sa ísť prezliecť a potom si zabehať. 

"Nepôjdeš somnou?" opýtal sa ma keď sa obliekal, vonku bola ešte stále tma, onedlho ale malo začať vychádzať slnko. 

"Ja a beh nie sme moc dobrý kamaráti" priznala som sa mu. 

"No ták, pôjdeme sa pozrieť na východ slnka, nechoď spať prosím" už mal na sebe nohavice, sadol si na posteľ a chytil mi ruku. 

"Za toto mi kúpiš kávu!" pohrozila som mu ukazovákom na druhej ruke. On sa víťazoslávne usmial a začal si obliekať košeľu. 

"5.30 stretko dole" povedal, dal mi pusu na čelo a hneď odišiel. Bolo to...prekvapujúce. Pousmiala som sa nad tým, zobrala telefón do ruky a hneď vyskočila z postele, bolo 5.13, o sedemnásť minút sa máme stretnúť a ja som ešte v posteli.

Rýchlo som vstala, vyčistila si zuby, rozčesala vlasy ktoré som si zaplietla do vrkoča a obliekla sa. Dala som si na seba čierne legíny, tričko s dlhým rukávom a na to sveter. Ideme behať, vetrovku mi azda netreba nie? Obula sa do jediných botasiek ktoré som si priniesla a keďže už bolo 5.32 rozutekala som sa z izby preč.

V tom ma ale napadlo, čo ak príde Sofia? Mám kartu ja čiže...hneď som túto myšlienku vyhnala z hlavy. Bolo pol šiestej ráno predsa, ona bude spať dovtedy, dokiaľ ju Šimon nezobudí, že ide na tréning.

Keď som prišla na recepciu, Juraj už tam bol. 

"Ani si nevieš predstaviť ako Šimon zúril keď som klopal na dvere" zasmial sa. 

"Sofia spala?" opýtala som sa ho po ceste von z hotela. Stále ešte nebolo vonku slnko.

"Spala ako zabitá, tá tak skoro nevstane podľa mňa" vravela som to. 

"No tak kam chceš ísť?" obaja sme sa obzreli okolo seba. Bol to jeho nápad, nech on povie kam sa ide.

"Počkaj" vybral telefón a niečo pozeral. Typujem, že mapy.

"O tri kilometre je pumpa, otvorená, môžem ti tam kúpiť kávu ak chceš a potom sa už môžeme ísť len niekde prejsť" tie tri kilometre vravel akoby nič no pre mňa to bolo dosť! Nikdy som nebola behať, nie som nejako športovo založený typ. 

"Poďme už, nech to máme za sebou" kývla som na neho nech ma vedie. Ešte raz sa pozrel do telefónu, vložil si ho do vrecka a rozbehli sme sa. 

Už po desiatich minútach som nevládala.

"To-to takto cho-chodíš beh-behať stále?" opýtala som sa.

"Nie stále len občas, tak dvakrát, trikrát do týždňa" odpovedal mi. Zatiaľ čo ja som lapala po dychu, on hovoril akoby nič. 

Veľmi sme sa nerozprávali, ja som to ani nedokázala, no to ticho medzi nami mi neprišlo vôbec trápne, bolo skôr ukľudňujúce. Niečo také som už dlho nezažila. 

Keď sme prišli na tú spomínanú benzínku, neprišla mi veľmi odlišná od tej našej, dosť sa podobala. 

Juraj mi kúpil kávu, dokonca ju kúpil aj sebe a spoločne sme si sadli na nejakú najbližšiu lavičku. Slnko už začínalo vychádzať. 

"Prídeš na zápas?" opýtal sa ma.

"Jasne že hej, už sa neviem dočkať keď vás uvidím hrať, dúfam, že predvediete taký výkon ako aj včera"

"V to dúfam aj aj no USA nebude ľahký oriešok" napil sa z kávy ktorú položil vedľa seba a začal si okusovať nechty. Bál sa. 

"Ani vy nebudete ľahký oriešok, podľa mňa zostava aká je na tejto olympiáde je neporaziteľná, určite ich dáte, verím ti" usmiala som sa na neho a on mi úsmev opätoval.