with love, your J.S. /FF Slafkovský/

17

Viem, že to dnes dáte, verím vám, hlavne tebe!

Napísala som Jurajovi hneď ráno keď som vstala.

Bol posledný zápas a posledná noc na tomto hoteli. Nechcelo sa mi odísť no blížil sa koniec.

Na moje počudovanie mi Juraj odpísal.

Ani si nevieš predstaviť ako mi tvojimi správami pomáhaš.

Nad týmto som sa pousmiala. Bolo to až príliš zlaté.

To som viac než rada Juraj, sľúb mi, že ak vyhrejete, na pamiatku mi niečo dáš

Nevedela som ešte čo no bolo by to pekné.

Dám ti čo len budeš chcieť.

Čo tak dres v ktorom dnešný zápas odohraješ?

Akurát ma napadlo to isté, súhlasím.

Tak sa snaž lebo ten dres neskutočne chcem.

To teda rozhodne budem.

Po tomto som mu už nič nepísala, so Sofi sme sa vybrali na raňajky, po raňajkách sme sa osprchovali a namaľovali.

Keď sme už boli hotové, mali sme ešte trochu čas a tak sme si ľahli a začali sa rozprávať.

"Dnes posledná noc čo" začala s rozhovorom Sofia.

"Ani mi nehovor"

"Ty si bola tá ktorej sa sem nechcelo ísť a ja tá ktorej sa chcelo, teraz som ja tá ktorej sa tu už nechce byť a ty zase nechceš odísť, vtipné"

Zasmiali sme sa na tom.

"Čo že už chceš odísť?" opýtala som sa jej.

"Sama neviem, nejako už mi chýbajú Košice, dokonca aj škola, dalo by sa povedať, že som si to tu aj užila no je načase sa vrátiť do reality nie?"

Realita. Keby som len ja vedela čo to pre mňa znamená.

"Už si sa dohodla s Jurom?"

"Dohodla? Čo tým myslíš?"

"No jak to bude po návrate, vidno na vás, že sa máte viac radi ako len nejaký milenci. Celý deň sa s tebou učil Sima a ty si kvôli nemu vstala o piatej a išla s nim behať, boli ste na večeri, dal ti prekrásne ruže, jednoducho ste sa zamilovali, a ďalej?"

Ďalej? Zamilovali?

"Nás vzťah nemá budúcnosť..."

"Má, to len ty ju nevidíš, nechceš ju vidieť pretože ty a vzťahy na diaľku, to nie je ono. Keby vydržíš ten rok a niečo, mohla si s ním odísť, to fakt nechceš?"

"Nejde tu len o to, že nechcem vzťah na diaľku ale aj o to, že je slávny. Zapnem net a vieš o kom sa všade píše? O ňom. Odteraz bude sledovaný viac ako slovenský herci, tu som mala pokoj, bola som s ním a nikto o tom nevie a ani vedieť nesmie"

"Ty si tak tvrdohlavá"

"Nechcem sa o tom baviť, dnes ešte nie"

"Fajn, fajn"

Po tomto rozhovore sme sa už vybrali na štadión.

To čo mi povedala Sofia mi vŕtalo v hlave. Nevedela som čo mám robiť. Zostať s Jurajom aj po príchode alebo sa vrátiť do tej jej reality ?

Už keď zápas začal, videli sme, že naši chlapci sú dnes v perfektnej nálade a excelentne rozcvičený.

Jedna moja strana sa bála, že to prehrajú no tá druhá im pevne verila a oplatilo sa. Keď zaznelo koniec zápasu, vyskočili sme ako zbesnené, a keby len mi. Všetci hokejisti čo v tú chvíľu nehrali sa rozkorčuľovali smerom ku brankárovi a ostatným hráčom. Nemohli uveriť tomu čo dokázali.

Vyhrali. Vyhrali prvý bronz pre Slovensko z Olympijských hier. 

To čo v tú chvíľu museli prežívať by som priala každému, takú radosť.

Ale ich výhra znamenala niečo aj pre mňa. Dúfam, že svoj sľub Juraj dodrží a dá mi to čo chcem. Samozrejme nemusí no na pamiatku by sa zišlo. 

Po tomto sme niekoľko minút takto čakali, všetci, dokiaľ im dajú medaile a bude to už úplne oficiálne. Keď si Juraj nasadil svoju medailu na krk, obzrel sa dozadu, stál mi chrbtom, a pozrel sa na mňa. Taký dokonalý a úprimný úsmev som na ňom ešte nevidela. Vyzeral ako najšťastnejší chlapec na tomto svete a ja som mu to priala. Celému tímu som to priala, zaslúžili si to.

Za to čo predviedli si medailu určite zaslúžia. 

Nakoniec sa pobrali do šatne. Juraj mi hneď napísal nech na neho nečakám, že sa stretneme v hoteli. A tak sme sa so Sofiou celé šťastné pobrali na hotel. 

Vôbec som na Juraja nechcela naliehať, na naše stretnutie, nech si to užije so spoluhráčmi s ktorými si to zlato vybojoval. Keď sme prišli na hotel a zapli instagram, hneď na nás vybehli čerstvé novinky. Boli už všade, na každej jednej internetovej stránke. 

Keď mi Juraj napísal aby sme sa stretli bolo niečo pred piatou. Mala som prísť na jeho izbu, bol tam sám. Po ceste som stretla Šimona ktorého som pevne vystískala a zagratulovala mu, medailu mal stále na krku, podľa mňa s ňou budú ešte aj všetci spať. Nečudovala by som sa tomu.

Zaklopala som na dvere a hneď keď mi otvoril som ho strhla do objatia. On si svoju hlavu položil na moje rameno a pevne ma stisol. Po našom dlhočiznom objatí sme konečne zatvorili dvere a vošli do hlavnej časti ich izby. 

 "Vravela som ti, že to dáte" usmiala som sa na neho a spoločne sme si sadli na posteľ. 

"A mala si pravdu, ani nevieš aký som šťastný! Je to úžasné, neuveriteľný pocit proste sa mi chce plakať od šťastia!" videla som na ňom akú mal radosť, nedala sa skryť. 

"Plač, kľudne plač, nebudem sa ti smiať" posrandovala som.

"Mimochodom..." postavil sa a odišiel do kúpeľne, o niekoľko sekúnd sa aj vrátil spolu s dresom v jeho ruke "...môj dres, ako si si želala" podal mi ho. To som už stála aj ja.

"Nemusíš mi ho dať ak nechceš, ani ja pre teba nič nemám na pamiatku pretože ma vôbec nič nenapadlo" smutno som povedala.

"Že pre mňa nič nemáš? Si robíš srandu? Ty si mi toho na pamiatku dala toľko, že si to ani nedokážeš predstaviť, dala si mi seba, dala si mi to, že som nakoniec predsa len mohol byť v tvojej blízkosti, to mi úplne stačí" 

Po tomto som dres položila na posteľ a objala ho. 

Zamilovala som sa, priznávam. Tento chlapec je jednoducho človek ktorého vo svojom živote musíte mať. 

No to, že som sa zamilovala mu nemôžem povedať, možno ma má rád a možno aj viac ako kamarátku no ak mu to poviem, zničila by som jeho aj mňa. Bolo by to len horšie, všetko by som tým len zhoršila. 

Zrazu mi zazvonil telefón, bola to Sofia. Pokiaľ ja som telefonovala, Juraj sa hral s dresom, mačkal ho, hádzal si ho z ruky do ruky. 

To čo mi povedala ma dostalo. Najprv som si myslela, že si robí srandu no jej hlas ma presvedčil o tom, že to sranda nie je. 

Juraj na mne videl, že nie som v pohode a tak keď som zložila hneď sa ma opýtal "Čo sa stalo?"

"Odlietam už dnes Juraj, o 6.15 odchádzam z hotela" hlas sa mi po tomto zlomil a jemu vypadol dres z ruky.