Štyri roky. Je to tak dlho, čo Sebastian videl sestru svojho najlepšieho kamaráta, Mayu. Bolo to najmilšie sedemnásťročné dievča, aké ste kedy stretli. Teraz? Nie tak moc.
Jej brat Theo sa odsťahoval a celý jej svet sa potom zrútil. Musela sa naučiť...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Neverila som vlastným očiam.
Všetko je zničené.
Moja izba roztrhaná na kusy.
Kresby, ktoré som spravila, a fotky, ktoré som mala na stene, sú všade po zemi. Tričká a nohavice, sukne a šaty boli vytiahnuté zo skrine a hodené na zem so zvyškom môjho ostatného oblečenia. Poličky vytrhané zo stien, laptop, moje slúchadlá a stolička rozbité.
Všetko zničené.
Ale bola tu ešte jedna vec. Nápis na pravej stene veľkými písmenami.
VIDÍM VŠETKO
To nie vôbec znepokojujúce.
"Ako sa to do pekla mohlo stať?" Počula som Ackera z druhej izby, zatiaľ čo som sa s prázdnymi pohľadom pozerala na stenu mojej spálne. "Je uprostred dňa!"
"Pane, upokojte sa..."
"Robte si svoju posratú prácu a priveďte toho, kto je za to zodpovedný." Prerušil nejakého dôstojníka.
"Slečna Carter." Otočila som sa a videla dôstojníčku s papiermi v rukách. "Mohli by ste mi odpovedať na pár otázok?"
"Dôstojníčka Simmons, to nebude potrebné." Zamrzla som, keď som započula hrubý mužský hlas. Známy hlas. "Vezmem to odtiaľto."
"Samozrejme, detektív." Pred odchodom z mojej izby sa usmiala.
Neodvážila som sa otočiť, aby som videla jeho tvár. Verila som v to, že ak by som sa naňho nepozrela, možno by jednoducho odišiel.
Ale to sa zjavne nestalo.
"Maya." Postavil sa predo mňa.
"Pán Johns... prepáčte. Detektív Johnson." Pozrela som sa na jeho tvár a cítila som toľko emócií naraz, že som prekvapená, že ešte stojím na nohách. Nezmenil sa, odkedy som ho naposledy videla, možno len pár vrások navyše.
"Luke, alebo v najhoršom prípade pán Johnson, Maya." Jeho pery sa na sekundu zmenili do malého úsmevu. "To sa nezmenilo."
"Prepáčte." Znova som sa ospravedlnila, už som si nebola istá za čo, hrala som sa s prstami a snažila sa uvoľniť napätie v mojom vnútri.
"Je mi naozaj ľúto, že sa musíme vidieť za týchto okolností." Jeho pohľad prebehol po mojej izbe a zastavil sa na nejakých obrázkoch pod našimi nohami. "Vieš, kto by to mohol urobiť?"
Rozumela som slovám vychádzajúcim z jeho úst, ale vo mne bolo niečo, čo som nedokázala prekonať. Naposledy som videla jeho tvár na pohrebe a teraz je to všetko, na čo myslím.
"Pán Acker už informoval môjho kolegu o určitej situácii." Povedal po chvíli. "Niekto ti posiela správy a fotky."
"Áno, uhm..." Striasla som hlavou a zavrela oči, aby som sa mohla sústrediť. "Začalo to pred niekoľkými týždňami, ale nič som si o tom nemyslela." Objala som sa. "Poslal aj ruže a potom na chvíľu ako keby zmizol. Nedávno som dostala nejaké správy, ale nepozrela som sa na ne."
