Štyri roky. Je to tak dlho, čo Sebastian videl sestru svojho najlepšieho kamaráta, Mayu. Bolo to najmilšie sedemnásťročné dievča, aké ste kedy stretli. Teraz? Nie tak moc.
Jej brat Theo sa odsťahoval a celý jej svet sa potom zrútil. Musela sa naučiť...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Úprimne si nepamätám kedy som sa dohodla s Charlotte, že jej postrážim dcéru. Je možné, že to bolo, keď som bola opitá a to vysvetľuje prečo si to nepamätám.
Mala by som sa viac kontrolovať.
Julie, ako môj strážny anjel, je už na ceste.
Nebude to ale asi dostatočne rýchlo, keďže v tom momente ako som zložila, započula som plač.
Vyšla som z izby. "Čo si spravil?" Zamračila som sa na Ackera, ktorý iba stal pri sedačke na linke.
"Ja? Nič. Ani som sa jej nedotkol." Ruky dal do obranného gesta.
Prešla som k nemu, detský plač znejúc po celom mojom byte. Nat mala slzy po lícach a bola červená.
Oh bože, prečo som povedala áno.
"Čo je s tebou zle?" Spýtala som sa, ako keby mi schopná odpovedať.
"Som si celkom istý, že to je kvôli tomu, čo sa jej deje v plienke. Ani ty by si nebola nadšená, ak by si mala po celom zadku rozmazané..."
"Nepomáhaš." Prerušila som ho. "Vyber ju a pochovaj ju na rukách, možno to pomôže." Prikývla som.
"Ja?" Nadvihol obočím. "Maya, nemyslím si, že ma chápeš. Nikdy som nedržal dieťa na rukách."
"Čo tvoja neter?" Zamračila som sa.
"Bola adoptovaná, keď vedela chodiť a používať záchod. Ona," ukázal na Nat, "je malá."
"A myslíš si, že so mnou je to inak?"
"Nemáš materské inštinkty?"
"Nie som matka, Acker, neviem či si si všimol." Neúmyselne som zvýšila hlas a Nat to asi zobrala ako výzvu na súťaž v kričaní, keďže začala plakať hlasnejšie.
"Má poriadne veľké pľúca na niečo také malé." Uznal.
"To nepomáha."
"Som si istý, že ty to zvládneš lepšie ako ja. Iba ju z toho vyber a dávaj pozor, aby ti nespadla."
"Nehovor." Pretočila som očami a podišla k linke. "Prosím, Nat, neplač." Odopla som ju zo sedačky a opatrne jej vošla pod chrbát. Pomaly som ju z nej začala vyťahovať, jej plač neutíchal. "No tak." Pritiahla som si ju k telu a trochu ju potľapkala po chrbte.
Nemala som.
"Acker." Pozrela som sa naňho a videla som, ako sa snažil zadržať smiech. "Povedz mi, že sa práve teraz nevyvracala na môj chrbát."
"Aspoň stíchla." Už to nevydržal a zasmial sa.
To je ono. Tento moment. Nikdy nebudem mať deti.
Než som stihla ale niečo povedať, znova sa rozplakala. "Oh môj bože."
Smrdím ako grcky a na rukách mám dieťa, ktoré má plnú plienku, ktorá za chvíľu asi vybuchne. Ako som sa tu dostala?
