Štyri roky. Je to tak dlho, čo Sebastian videl sestru svojho najlepšieho kamaráta, Mayu. Bolo to najmilšie sedemnásťročné dievča, aké ste kedy stretli. Teraz? Nie tak moc.
Jej brat Theo sa odsťahoval a celý jej svet sa potom zrútil. Musela sa naučiť...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Rozlúčili sme sa s Eddiem a Julie približne o pol noci. Nasadli sme do auta, Ackerova ruka znova na mojom stehne.
"Vieš, nič som od teba nedostal okrem šance sa pozrieť do toho zošita." Prehovoril.
"Neboj sa, mám pre teba ozajstný darček." Žmurkla som naňho a jeho ruka sa posunula o čosi vyššie.
"Asi viem aký."
"Nie." Chytila som jeho ruku. "Ver mi, nevieš." Odbočila som na cestu.
"Vieš kde ideš? Zle si odbočila k bytu." Zamračil sa.
"Idem správne." Pozrela som sa naňho. "Nejdeme naspäť do bytu."
"Hmm. Nejaká šanca, že ideme ďalej od ľudí a rozdáme si to v aute? Pretože nebudeš ma počuť sťažovať sa." Zasmial sa. "Bude to perfektný darček."
"O čom to hovoríš? To máš každý deň. Alebo aspoň kedykoľvek chceš." Zasmiala som sa.
"A aj tak by mi to nevadilo."
"Oh ticho." Udrela som ho do ramena. "Opri sa, zatvor oči a oddýchni si, než tam prídeme."
"Čokoľvek povieš, láska." Oprel si hlavu o operadlo a zatvoril oči, kým mi na stehne krúžil prstom.
Cesta trvala asi pätnásť minút a bola som asi viac nedočkavá ako Acker, keď sme vyšli z auta.
Na oči som mu priložila šatku, aby nevidel kde sme a viedla ho do budovy pred nami.
Pomaly som mu pomohla po schodoch na druhé poschodie a zastavila sa pred dverami, aspoň dokým som ich neodomkla.
Vošli sme dnu, tma v celej miestnosti. "Môžeš si to dať dole." Povedala som mu, kým som prešla k svetlu.
"Oh úžasné. Tmavá izba." Pretočila som očami pri jeho slovách a zasvietila svetlo.
Rozhliadol sa po prázdnom byte.
Na pravo sa nachádzala iba kuchynská linka a rovno sa nachádzal priestor, kde má byť obývačka. Po ľavej strane bolo dvojo dverí. Jedny viedli do spálne a druhé do kúpeľne, v ktorej bola ďalšia izba, menší šatník.
Vyzeralo to tak prázdno, ale už teraz si viem predstaviť farby a nábytok.
"Maya, čo toto je?" Zamračil sa Acker a pozrel sa na mňa za ním.
"Všetko najlepšie." Zahryzla som si do pery.
"Vyhadzuješ ma z nášho bytu?" Nadvihol obočím.
"Nie." Zasmiala som sa a podišla k nemu. "Toto je náš byt."
"Ty....ty si to kúpila? Pre nás?" Zmätene sa na mňa pozeral.
"Bolo zbytočné mať byť s dvoma izbami, keď spíme v jednej posteli, nemyslíš si?"
