Rande mimo civilizáciu

Problémy botanickej záhrady

20:06

 Napustila som si vaňu a s radosťou som sa zvalila do horúcej vody. Po hodinke uvažovania o celej tej záležitosti s dovolenkou som si konečne umyla vlasy a vyliezla z vane. Navliekla som si pyžamo a vliezla do postele. Keď už som konečne zadriemala, sníval sa mi totálne príšerný sen. Predo mnou stála Jade a stále mi pred nosom mávala s tou tarotovou kartou. Do toho celého pribehla Serena a pustila si zas tú otrasnú pesničku.

14.6. piatok, 07:24

Včerajšok nebol ani trochu zaujímavý, takže som si včera nič do denníka nezapísala. Ale dnešný výlet stojí za zapísanie. Deň sa začal ako obyčajne. Obliekla som sa, naraňajkovala a teraz už s väčšou presnosťou vytrielila z nášho obrovského domu. Hej, to som ešte nespomínala. Náš dom je biela, trojposchodová, na menšom kopci postavená vila. Je krásny, ale mňa zaujíma len to, že sa v ňom cítim tak úžasne doma. Ja viem, som divná. Vedľa domu máme bazén, ale ten tak často nevyužívame.  Skrátka, s Jade sme prišli do školy a stáli sme s ostatnými v hlavnej hale a čakali, kedy príde náš autobus. Nevedela som, čo sa mi zdá divné, no zrazu do mňa Jade štuchla.                       

 „Vieš, kto sa na teba pozerá?" Vyzerala, akoby ju niekto plesol panvicou, len o čosi vzrušenejšie. Obzrela som sa dookola. Šprti sa horlivo dohadovali o rakete, ktorá poletí až za Pluto, flákači si potajomky podávali cigarety a ostatní o niečom živšie debatovali. Nevidela som žiadne oči, ktoré by sa na mňa upierali. Nechápavo som sa pozrela na Jade. Tá len kývla hlavou smerom, ktorým som sa doteraz neodhodlala pozrieť. Zahľadela som sa na skupinku, ktorá obklopovala tú potvoru Kyru. Spomedzi všetkých sa na mňa pozeral jeden pár hnedých očí. Očí, ktoré by som bola najradšej vypichla, aby už nemohli nikomu ubližovať. Oči Davida Lansona, niečo, ako Kyrinho priateľa. Bol rovnako odporný ako ona, ale niečo v sebe mal. Ja som sa však naňho udivene pozrela a on na mňa hodil jeden z tých svojich flirtujúcich  pohľadov. Sklopila som zrak a chcela som zamieriť na najbližší záchod. Bolo mi zle. Ale nie tak príjemne zle, keď vám motýliky lietajú po bruchu a vy plesáte, že sa na vás vôbec pozrel. Nie, bolo mi zle, akože som chcela svoje raňajky poslať na púť do čističky odpadových vôd. Pozrela som sa na Jade, ktorá mala nahodený totálne nechápavý výraz. „Myslela som si, že chodí s Kyrou!" sykla som. Jade iba mykla plecom. Asi v tom mala podobný guláš, ako ja. V tom ju niečo napadlo.

„Možno sa rozišli, alebo sa na teba pozerá len tak, alebo sa len nudí, alebo sa mu fakt páčiš." Tá by zo seba sypala jednu teóriu za druhou. Ja som ju však rukou zastavila, pretože mi fakt skrslo v hlave niečo strašné.

„Jade, tie karty sa vzťahovali len na dovolenku?" dostala som zo seba. Jade našťastie prikývla. Asi na to tiež myslela, ale na to sa tá karta teda nevzťahuje. Spadol mi kameň (gigantických rozmerov) zo srdca. Do haly vošla pani učiteľka, ktorá nás posielala do autobusu, ktorý zastavil pri škole a ja som si ho ani nevšimla.

08:35

Chcela som si ako obvykle sadnúť dozadu, ale úplne vzadu sa usadila Kyrina skupina, takže ja som sa s radosťou natrepala dopredu. Hlavne preto, že David na mňa stále zízal. Ja som premáhala dáviaci reflex, ako to len šlo. Asi však nie dostatočne.

„Miranda, vzala si si lieky proti nevoľnosti, alebo ti ich mám dať?" zahlaholila mi pri uchu naša triedna. Odmietla som, ale učka sa stále tvárila nespokojne. Jade mi z taštičky vybrala malé kozmetické zrkadielko a ja som sa zadívala na svoju olivovo zelenú tvár. Teda, vyzerala som, akoby som každú chvíľu mala vybuchnúť. Našťastie sme už vystúpili z autobusu. No, šťastie ako šťastie.

10:31

 Vošli sme do botanickej záhrady, kde sme mali stráviť náš školský výlet. Mali sme ísť na chatu a ja som bola sprvu smutná, že tam nejdeme, ale po tom, čo som dnes videla (teda to s Davidom), som pekne happy. S Jade sme prechádzali okolo kaktusov, prešli sme aj výstavu motýľov, orchideí a zastavili sme sa pri malom potôčiku. V tej chvíli som dostala infarkt. Takmer. Kochala som sa výhľadom na zmenšeninu dreveného vodného mlyna, keď ma ktosi – plesol po zadku. Áno, je to tak. Sprudka som sa otočila a bola som schopná vyzabíjať celú armádu. Za mnou stál ten posledný človek, ktorého som tam chcela vidieť. David. Než som stihla spraviť červenú  pamiatku na tom jeho ksichte, nebezpečne sa ku mne priblížil.

„Ahoj, kráska," začal svojim namysleným hlasom, ktorým ohúril polovičku dievčat v našej škole, „nezašla by si niekam? Napríklad v sobotu?" Ja som sa vyvliekla a vzdialila sa od neho. „Nič v zlom, ale nie." Odmietla som ho celkom razantne a odišla. Za rohom som vyvalila na Jade oči. Tá si len povzdychla.    „No, asi sa mu páčiš." skomentovala celú situáciu. Ja som len nahlas preglgla a pobrala sa ďalej s nádejou, že to bol jeho posledný pokus. Smola.