Rande mimo civilizáciu

Loď, ktorá ma dlho nepovezie (len o tom neviem)

28.6. piatok, 17:23

Koniec toho mučenia! Koniec celej školy a celej matiky! Dostala som vysvedčko s čistými jednotkami a s malým zármutkom som opustila školu. Celý deň bolo tak teplo, že cez záverečný príhovor pani riaditeľky, ktorý sa konal pred školou,

omdlelo jedno dievča a zvyšok ľudí bol tak dehydrovaný a vysilený horúčavou, že o ďalších päť minút by ich spálených ako volské oká na panvici zbierali zo zeme. Keď sme sa po tom konečne nasáčkovali do triedy, pani učiteľka nám dojato pripomínala: „Učte sa usilovne ako doteraz, aby z vás boli vzdelaní ľudia a aby ste mali krásny život!“ Takmer sa rozplakala a my s ňou. Mali sme to tu radi, aj keď by som polku triedy najradšej vyšmarila z okna. Ale na druhú stranu, tí ľudia ma dokonale vytáčali deväť rokov, takže som si na nich jednoducho zvykla. Keď posledný krát zazvonilo a ja som vyšla z brány našej školy, vytiekla mi malá slza. Dokráčala som domov a teraz si hádžem veci do kufra. Ja sa tááák teším, už len štyri dni!!

3.7. streda, 07:01

Už je to tu! Sedíme v aute, ktoré nás vezie do prístavu Marseille! Serena frflala, že sme museli vstávať tak skoro, ale aj na nej je vidno, že sa nesmierne teší. A čo to bolo hluku, keď sa balila, ách jaj! Raz nemohla nájsť plavky so zlatým prúžkom, potom tie ružové s guľôčkami a potom som o tom stratila prehľad, lebo som sa rehotala na celé kolo, keď Serena sedela na kufri, aby ho vôbec zavrela. Ani jej váha však nestačila na to, aby oblečenie potlačila dostatočne, preto sa s plačom rozlúčila s jednou kabelkou. Ja som sa zbalila rýchlo, ale dala som si záležať. Keď už tam na mňa čaká nejaká láska, (prosím, nech je pekný, keď už musí byť!) tak nech sa má na čo pozerať. Najskôr mi Serena radila, čo si mám vziať, ale po piatich minútach som ju vyrazila z izby, lebo mi liezla na nervy. Ockovi a šoférovi však dnes na nervy liezla viac.

 09:16

„Dáme si zastávku, choďte radšej na záchod!“ zahlásil ocko. Potom sa pozrel na Serenu, ktorej sa nejako nechcelo ísť. „Mne netreba.“ povedala pokojne. Hádajte, čo sa stalo po pár minútach od tej benzínky.

„Oci, mohli by sme zastaviť? Potrebujem ísť na záchod!“ ozvala sa Serena. Ocko mal v tvári červeň. Ja som sa chechtala a mamka so šoférom sa ku mne pridali.

„To si nemohla ísť vtedy, keď sme stáli?“ zavrčal ocko. Serena sa zaborila do koženého sedadla auta a bola ticho. Ja som si dala slúchadlá do uší a počúvala klasiku. Keď som sa ku nej otočila, mala tiež slúchadlá. Na milión percent viem, čo jej znelo v ušiach.

12:23

Človek by čakal, že keď budem v Marseille, budem si všímať to krásne historické mesto. Houby! Čumela som na našu výletnú loď s otvorenými ústami a Serena na tom nebola o nič lepšie. Táto loďka by nemala problém rovnať sa s Titanicom (á sakra, myslíte, že ľudia majú takú smolu dvakrát?). Rada by som tú loď opísala, ale nejako to nejde iným slovom než ,Páni!,.  Týčila sa asi tak pätnásť až dvadsať metrov nad morom a ponor si neodvážim tipnúť. Napočítala som asi desať poschodí s kajutami a veľkú palubu. Na prove lode bol nápis: Sunshine Princess. Slnečná princezná. Celkom trefné. Slnko sme mali nad hlavami a strašne pálilo. V prístave mohlo byť tak 30°C. Šofér nám pomohol vyložiť kufre a o pol hodiny sme už kývali z lode a dýchali ten úžasný morský vzduch.

12:51

Ja tomu nemôžem uveriť! Ja mám vlastnú kajutu! Nie je to dokonalé? Milujem rodičov za to, že mi to vybavili. Som tu sama a som fakt spokojná. Jediný problém tejto izby je, že je vedľa tej Sereninej. O dve kajuty ďalej sú naši. Teraz si už asi nejdem písať, lebo si obliekam nové plavky a trielim k bazénu na hornej palube.