Rande mimo civilizáciu

Ten pavúk ma napadol prvý! No vážne

12:54

Sviniar jeden sprostý! Ako ho len neznášam! Je necitlivý, arogantný, namyslený fafrnok a ja rozmýšľam, ako ho znesiem zo sveta. Žeby som sa pridala ku kanibalom? Alebo by som mohla zostrojiť raketu a odstreliť ho na Mesiac. Alebo by som si to nemusela komplikovať, vziať palicu a jednu mu streliť po hlave. Skvelý nápad! Ale no, veď ma zachránil.

Po tej búrke sme sa vybrali na prieskum ostrova. Luke šiel prvý (ako som to mohla dovoliť?!) a ja za ním. Napočítala som šesť ráz, čo mi list, ktorý si odsunul z cesty pleskol do tváre.

„Mohol by si s tým prestať?“ spýtala som sa podráždene po piatom raze. Otočil sa a šibalsky sa usmial.

„Žeby mestskej paničke vadila príroda?“ spýtal sa ma sladko. Založila som si ruky v bok a sarkasticky prehodila: „Ja viem, že ty máš na raňajky listy z ostrova každý deň, ale ja nie! A nechcem s tým začínať!“ Začal sa chechtať až sa prehol v pase.

„Budeš musieť....Teda, naučiť sa papkať listy.“ Zrazu sa prestal smiať a zbledol. Zdesene sa pozrel na niečo trošku za mnou.

„Miranda,“ precedil cez zuby, „nezľakni sa, ale stojíš v pavučine a ten pavúk je dosť veľký.“ Najskôr som vystrašene vypleštila oči a stuhla. Potom som sa však zamyslela. Istotne ma len chce hlúpo vystrašiť. Myslí si, že začnem jačať ako malá a on sa na mne pekne zasmeje. Založila som si ruky v bok a neodpustila som si víťazoslávny úškrn.

„Jasné, Luke! A za tebou stojí tiger, tak sa neľakaj.“ Zasmiala som sa, ale on bol stále bledý. „Miranda,“ hovoril stále pokojne, trochu roztraseným hlasom, „toto nie je vtip a ten pavúk ti zlieza na rameno. A myslím, že je mierne jedovatý.“ Bola by som sa asi znova zasmiala, ale v tej chvíli som na svojom ramene naozaj pocítila mierny tlak, akoby mi tam niečo malé dopadlo. Kŕčovito som otočila hlavou smerom k ľavému ramenu. Na ňom sa pokojne rozvaľoval veľký červeno – čierny pavúk. Keďže ja vreštím aj pri malinkých bezbranných pavúčikoch, myslela som si že pri tomto asi zjačím na celú tú džungľu okolo mňa. Luke však potichu precedil cez zuby: „Nehýb sa! Inak ťa uhryzne!“ Potichu som zostala stáť na mieste a pozorovala som to ohavné stvorenie, ktoré sa rozhodlo preskúmať moju ruku. Začalo liezť ďalej po mojej ruke smerom ku lakťu. To už som bola zdesená na smrť. Keď už som ho mala na predlaktí a cítila som jeho odporných osem nôh, ako ma šteklia, nevydržala som to. Pleskla som si po tom mieste na ruke, kde mal byť pavúk. Pri mojom ohromnom šťastí som, ako inak, netrafila. Plesknutie cítila iba moja druhá ruka, ktorá vzápätí na to čelila ešte väčšej bolesti. Pavúkovi sa zjavne nepáčilo, že naňho tak nezdvorilo útočím, takže sa rozhodol, že sa mi patrične pomstí. Zahryzol sa do mojej kože, a ja som sa od bolesti zosypala na zem. Posledné, čo si pamätám po páde na zem bolo to, že hneď, ako moja ruka pristála v hline, pavúk z nej zoskočil len tak, akoby to bola jeho bežná zábava a spokojne si odcupkal preč. Chápete to? Zohaví jedného milého človeka (napadol ma prvý! No fakt!) a len tak z neho odcupká. Bola by som sa po ňom asi ešte bezvýznamne zahnala, ale to už sa nado mnou skláňala jedna poriadne ustráchaná tvár. V jeho modrých očiach bolo vidieť riadnu starosť a strach o mňa. O mňa? O mňa! No čo, bola som jediný žijúci spoločník na ostrove, ale aj tak to bolo pre mňa až...príjemné? Nie, asi to ani správne neviem vyjadriť.

 „Môžeš sa postaviť?“ prebudil ma zo zamyslenia Lukov nežný chrapľavý hlas. Ten kusanec od pavúka mi fakt lezie na mozog. Fakt neuverím, že som napísala slovo nežný. Rada by som ho preškrtla, ale tak nejako to nejde. V tej situácii som to tak vnímala. A je to pre mňa šokujúce. Neviem, kam sa môj mozog vybral, lebo u mňa v hlave asi nie je. S Lukovou pomocou som sa vyškriabala na nohy, ale podlamovali sa mi. Luke ma teda posadil ku stromu a pošepkal mi: „Ostaň tu.“ Zo mňa vyšiel zvuk pripomínajúci smiech. „Myslím, že nikam neujdem.“ Mala som síce zatvorené oči, ale cítila som, ako sa usmial. Počula som kroky, ktoré sa odo mňa vzďaľujú. Zľakla som sa. Neviem prečo, ale moje telo v tej chvíli pocítilo  nenormálny šok. Niekde v kútiku mysle mi dochádzalo, že následok toho uhryznutia je asi aj to, že všetky emócie som vnímala omnoho silnejšie. Rozum mi v tej chvíli neprišiel podstatný. Myslela som len na to, že Luke ma tu nechal samú v pustom lese, nevládnu a slabú. Zmocňovala sa ma hrôza a hnev. Ako mi to vôbec mohol urobiť? Po tom, čo sme ledva prežili ma tu nechá zomrieť? Nesúhlasne som čosi zamrnčala do vetra. V tom ma čiesi ruky zdvihli do vzduchu a niesli ma preč. Zmätok zo mňa opadol a ja som mierne otvorila oči. Došlo mi, že sa hompáľam v Lukovom náručí a on ma stále vydesene pozoruje. Nechápala som prečo. Aj na to som prišla až o minútku neskôr. Stále som vydávala mrnčavé zvuky, akoby som prežívala najväčšie utrpenie vo svojom živote.

„To bude v poriadku, o chvíľu sme tam.“ zahlaholil mi do ucha. Tam? Čo je to tam? Kde ma berie? Bolo mi to však všetko ukradnuté. Pritisla som si tvár na jeho hruď a čakala som, čo sa bude diať. Zistila som, že má vypracovanú postavu a svaly na rukách. Panebože, už zas trepem! Ale je to tak. Má peknú vypracovanú postavu. Naraz som na svojom tričku pocítila niečo príšerne chladné. Krv sa mi v tele hneď rozprúdila a ja som sa začala preberať k životu. Otvorila som oči a prudko som sa posadila. To som asi nemusela, lebo som svojou hlavou vrazila do tej Lukovej. Stále ma rukami pridržiaval v príboji chladnej vody.

„AU!“ zahučal. Nemohla som si pomôcť a usmiala som sa. „Ďakujem,“ potichu som šepla, „Asi si mi zachránil život.“ Luke sa zaškľabil.

„Prepáč, nepočul som ťa.“ naivne tresol.

„Povedala som, že väčšieho somára som nikdy nestretla.“ povedala som o dosť hlasnejšie. Luke sa zatváril priam pobúrene (ale tým afektovaným, ironickým spôsobom, ako to rada robím ja).

„Ja a somár? Toto si odpykáš!“ A šplechol mi do tváre vodu. Ani ja som to len tak nenechala a ofŕkala som ho teraz už celkom príjemnou vodou. Len čo som sa postavila, aby som mala lepší dostrel zbadala som, že nie sme na pláži, ale niekde úplne inde. Bolo to asi to najkrajšie miesto na svete. Stála som v jazierku s priezračnou vodou, v ktorej si sem tam plávali húfy malých rybiek. Do jazierka sa valil vodopád vysoký asi tri metre. Okolo vodopádu, ale aj celého jazierka sa vlnilo plno farebných kvetov od výmyslu sveta. Lietalo tam plno vážok, včiel, motýľov a sem-tam aj nejaký vtáčik. Z jazierka, v ktorom som stála, vytekala malá riečka, ktorá s najväčšou pravdepodobnosťou odtekala do mora.

„Pekné, nie?“ spýtal sa ma Luke. Bez slova som prikývla. Na žiadne som sa nezmohla.

„A našiel som ešte niečo lepšie. Poď, ukážem ti to!“ zvolal a opäť mi šplechol vodu do tváre. Odfrkla som si a nasledovala som ho k vodopádu. Zastal pred ním a usmieval sa na vodu.

„Aha, jasné, chápem...Našiel si...sprchu?“ koktala som zo seba otázku. Luke pokrútil hlavou a ponoril sa do vody. Keď sa takú minútku nevynáral, zneistela som. Pozerala som sa cez priezračný plášť vody, ale nikde som ho nevidela.

„Luke, toto už nie je vtipné! Kde si?“ zakričala som.

„Poď za mnou, Miranda!“ ozvalo sa z druhej strany toho vodopádu. Uskočila som a najskôr sa šokovane dívala na vodný tok predo mnou.

„Neboj sa a poď!“ povedal mi hlas po druhýkrát. To už som počúvla a podplávala som vodopád, ktorý mi tvrdo narážal do chrbta. Na druhej strane som kolenami narazila na kameň. To ma prinútilo vynoriť sa. Len čo sa mi do pľúc dostal vzduch, zhíkla som. Ocitla som sa vo vzdušnej kupole za vodopádom. Balvan, do ktorého som vrazila pokračoval vyššie a na vrchu bol piesok. Lesk z vody sfarboval prostredie do kráľovskej modrej a na moje prekvapenie tam bolo celkom dosť svetla. Luke tam sedel s bezstarostným výrazom, akoby sme nikdy nestroskotali.

„Takže,“ začal ironicky, „nasťahuješ sa ku mne?“ Prevrátila som oči stĺpkom a vyliezla z vody.

„Mám na výber?“ otrávene som sa spýtala. Luke popremýšľal a po chvíľke sa ozval.

„Jasné. Máš na výber pohodlný byt na pláži s výhľadom na more a pieskovou posteľou, alebo o niečo luxusnejšie a súkromnejšie bývanie s výhľadom na lagúnu. A na mňa.“ Roztomilo sa usmial a ja som sa naňho zaškľabila.

„Milujem byty na pláži.“ odvetila som mu zamyslene. „Je tam báječný výhľad, a ak by po nás prišli, odídem ako prvá.“ Už som sa stáčala na teatrálny odchod, keď ma znova pichla ostrá bolesť v ruke a ja som znova skončila na zemi v piesku.

„No, a keď budeš zomierať na bolesť, nebude tam nikto, kto by ťa zachránil, alebo ti aspoň zariadil pohreb.“ povedal Luke zatiaľ čo ma zasa zviechal z piesku.

„Prosím ťa, Miranda. Sme tu odkázaní sami na seba. Ak chceme prežiť, dokým tu po nás nepríde nejaká pomoc, mali by sme spolupracovať. Naviac, na pláži v noci zamrzneš. Ostaň tu, poprenášame veci z člnu, napíšeme do piesku SOS a budeme čakať. Okrem iného, máme tu pitnú vodu a vodu na umytie. Môžeme tu prežiť, ale musíme sa dohodnúť. Platí?“

Ľavou rukou ma stále podopieral a pravú mi podával na znak zmierenia. Neochotne som uznala, že má pravdu a ruku som mu zovrela. 

„Kedy si to tu vôbec našiel?“ zaujímalo ma.

„Keď sme hľadali drevo na prístrešok,“ odvetil Luke, spokojný sám so sebou.