Rande mimo civilizáciu

Len ty a ja a náš plávajúci hrob

 5.7. piatok, 00:05

Hýbali sme sa cez plášť noci do neznáma. Bola som čoraz unavenejšia a aj na Lukovi bolo vidieť únavu.

„Keď chceš, pospi si.“ povedal mi zadychčaný. Ja som sa iba zaškľabila a ďalej som pohla veslom. „To isté by som mohla povedať aj ja tebe.“ Zasmiala som sa.

Luke sa uškrnul. „Chcem byť iba milý k jemnejšiemu pohlaviu.“ vysvetlil mi.

„Veď aj ja.“ Sladko som sa usmiala. Vykrivil ústa, ale nepovedal už nič. V slabom svetle petrolejovej lampy, ktorú sme tam našli (aj s malými zásobami petroleja) som sa zahľadela do jeho očí. Do dvoch blikajúcich nebies. Áno, krásna nebíčkovo modrá farba. Teda, tak volám tú krásnu svetlú modrú. Aspoň niečo je na ňom pekné. Zbadal, že sa naňho dívam a pobavene sa na mňa pozrel. „Užívaš si výhľad?“ chechtal sa.

„To by som musela mať na čo.“ sarkasticky som mu odvetila. Vyvalil oči a nasadil zdesený tón kombinovaný so smútkom a iróniou.

„To ja som ten, čo nemá výhľad na nič originálne. To moja situácia je poľutovaniahodná, tvojej by veľa dievčat závidelo.“ V tej chvíli som Boha prosila o trpezlivosť, lebo keby mi dal silu, zabila by som ho. Spokojne som zo seba vydýchla negatívnu energiu a jemne som odvetila.

„Nie som jedna z milióna bábik s vygumovanou hlavou, aby si sa mi páčil, nie to, aby sa mi páčila tvoja hudba. A najviac absurdné je to, ako si všetky tie milióny dievčat myslia, že raz o nich možno zavadíš pohľadom, možno sa aj zamiluješ. A v planej nádeji a nerealite dokážu žiť aj niekoľko rokov, dokiaľ ich neťukne, že si len jeden zo zmiešancov nechutného ksichtu a playbacku.“ Týmto som dovŕšila svoj prejav nadmieru spokojná so svojim výkonom. Luke sa na mňa vyjavene pozeral a chcel aj niečo povedať, ale nestihol. „Idem si na chvíľu pospať. Zobuď ma, keby sa niečo dialo.“ Luke, takmer neschopný pohybu iba prikývol a ďalej sa zaoberal svojim veslom. Vedela som, že som ho poriadne vyviedla z miery. Teraz som otočená na ľavom boku a dopisujem posledné zápisky noci. Ešteže mi ten denník ostal vo vrecku. Prečo mi tam nemohol ostať mobil s univerzálnym signálom? Zív! Už som fakt unavená.

04:09

„Miranda, zobuď sa!“ triasol so mnou Luke z jednej strany na druhú. Nespokojne som poklipkala viečkami. Ten chudák asi nezatvoril oči, lebo pod nimi mal kruhy veľké ako náušnice. Posadila som sa. Slnko sa už driapalo k východu, takže presvetľovalo oblohu. Ja som sa nechápavo obzerala okolo seba, až som to konečne zazrela. „Zem,“ hlesla som. Cítila som sa ako v tých námorníckych filmoch. „Zem,“ prisvedčil Luke. Schytili sme veslá a hnali sme sa tam ako o závod. O pol hodinku sme tam aj dorazili.

04:41

Spotení a uťahaní sme dotiahli loďku ku brehu. „No,“ prehodil Luke, „Stroskotali sme.“

„Nevrav! Bez teba by som na to neprišla!“ Prevrátil oči stĺpkom. Pozorne som sa zahľadela na náš ostrovný hrob. Bolo to tu celkom tropické. Boli tu palmy (na moje prekvapenie aj banánové, aj kokosové), rôzne farebné rastliny, ale aj obrie zelené listy. Boli tam aj listnaté stromy. Zhodila som sa do piesku a zaskučala: „Preboha živého, my tu zomrieme!“ Lukovi šklblo kútikmi úst. „Ty si pokojne umri v spoločnosti krabov, rakov a mušlí, ale ja som odhodlaný prežiť to!“ Ticho som zavrčala a prudko som sa postavila. „Tak čo chceš robiť, ty génius?!“ vrieskala som. Luke sa s chladnou hlavou zahľadel na oblohu a potom na les. „Najskôr,“ začal filozofovať, „si postavíme na pláži prístrešok. Bude pršať.“ Pochybovačne som sa zahľadela na rannú modrú oblohu s kopovitými obláčikmi. „Nemyslím si, že bude pršať. Mali by sme ísť hlbšie so vnútrozemia ostrova.“ nadhodila som. Luke iba pokrútil hlavou.

„Ver mi, o hodinu až dve sa spustí lejak. Zatiaľ si obzrieme zásoby, ktoré sú v lodi. Musíme prečkať dážď a potom sa pôjdeme popozerať po ostrove.“