Rande mimo civilizáciu

Mám novú opatrovateľku

18:29

Dobre, toto je divné. Ale fakt divné. Ja neviem, možno... alebo žeby? Nie to je blbosť.

Vykladali sme veci do toho úkrytu. No, pekne sme si to tu zariadili. Dokonca máme aj provizórne postele. Urobili sme ich z tých obrích listov. Potom sme sa pobrali skúmať zásoby jedla, ktoré sú dostupné na ostrove. Bolo ich pomerne dosť. Zopár banánov, jedno či dve mangá, jednoducho tropický ostrov.                          „Dávaj pozor!“ zjačala som, keď okolo mňa presvišťal ďalší trs banánov.                  „Robím, čo môžem. Mohla si tu pokojne vyliezť aj sama,“ odvrkol z vrchu palmy Luke. No, to by teda dopadlo, pri mojom strachu z výšok. Ako tak nad tým uvažujem, asi mám priveľa fóbií. „Tak fajn Tarzan, ja idem na obhliadku ostrova.“ Stočila som sa na päte a odchádzala som. „Ani nápad!“ ozvalo sa z vrchu stromu. Neveriacky som sa otočila. „Čo prosím?“ vyprskla som podráždene. Sledovala som, ako zlieza dole z palmy a neprestajne som ho prebodávala pohľadom.

Zišiel dole a pokojne mi oznámil: „Bezo mňa nejdeš nikam.“                          

„Čože? Nie si moja opatrovateľka! Zvládnem sa o seba postarať!“ pobúrene som zvolala. Luke sa zasmial.

„Áno! Krásne som videl, ako sa o seba vieš postarať, keď si mi omdlela v náručí!“

„To nebola moja vina!“ obhajovala som sa, ale neúspešne.

„A čia? Keby si po tom pavúkovi netresla ako zmyslov zbavená, možno by mala tvoja ruka normálne rozmery.“ A tým zakončil debatu. Pozbieral ovocie, ktoré skončilo na zemi. Chcela som aj niečo povedať, ale nebolo čo.           

„Bolo by predsa jednoduchšie, keby sme sa rozdelili, nie?“ skúsila som ísť na to opatrnejšie a logicky. Hviezda iba pokrútila hlavou. „Ty stále nechápeš, v akej sme situácii? Sme sami dvaja na ostrove!“

„Chápem dosť dobre, že nebyť teba a mojej úžasnej sestry, bola by som na lodi a pila koktail počas absolútne nudného rande!“ strelila som prvú blbosť, ktorá mi napadla. Ale vlastne je to tak. Nebyť toho, že som tu, som na rande s Nickom, pretože som ho nedokázala odmietnuť a nudím sa. Takže by som mu mala poďakovať? Ani za milión rokov!

„No tak, kto by už len teba pozval na rande?“ neodpustil si Luke hnusnú poznámku.

„Pravdepodobne niekto, kto nemá plnú hlavu svojej slávy a namyslenosti!“ vrátila som mu to.

„Áno! Tvár sa, že ma poznáš! Pritom o mne nevieš absolútne nič!“ odvrkol.

„Možno nie, ale som tu s tebou jeden deň a mám dosť! Dobre, vyhral si! Nebudem sama chodiť po ostrove! Ak ma budeš hľadať, tak som „doma“!“ naznačila som rukami úvodzovky a nahnevane som odišla.

Chladná voda v jazierku ma trochu schladila. Hneď, ako som vyliezla z lagúny zvalila som sa na piesok. Po prvý raz som pocítila únavu. Zvalila som sa na listy a zaspala som aspoň na také tri hodiny.

Prebudila ma nočná mora, v ktorej sa o mňa rodičia strachovali a ja som im kývala z tohto pustého ostrova a kričala, že som predsa na svadobnej ceste. Moje vedomie a zdravý rozum ma však z tohto sna vytiahli dosť zavčasu. Teda než sa udialo niečo, čo by mi spôsobilo silnú traumu.

Hneď ako som sa zobudila, všimla som si svojho kolegu, ktorý mal tiež siestu. V tej chvíli mi prišiel dôvod našej – povedzme, že hádky – divný. Vlastne to myslel dobre. Asi len nechcel, aby sa mi niečo stalo. Prečo ho vlastne obhajujem aj vo svojom denníku? Páni, z tejto situácie som na prášky. Pretože najdivnejšie je, že z istej stránky uznávam, že je pekný. Ja neverím tomu, čo som napísala. Asi si ešte na sekundu pospím. Alebo radšej nie. Zamestnám sa nejakou činnosťou a urobím večeru. Beztak som hladná ako vlk.