Rande mimo civilizáciu

Slová, ktoré všetko pečatia

7.7. 11:02

Pár minút po tom, čo som včera prestala písať, som za sebou začula kroky. Želala som si, aby to bol domorodec a aby ma chcel zjesť ako trest za to, že som si nechala (alebo skôr som si to urobila sama) potrhať srdce. Ale nebol to domorodec. Bol to on. Ten, ktorého som nechcela vidieť, lebo ten malý tlčúci orgán v hrudníku začal krvácať ešte viac, keď ho uvidel. Na moje veľké prekvapenie, Luke nepovedal ani slovo. Sadol si vedľa mňa a ticho sa díval na more. Takto sme tam boli asi desať minút.                                                                        

„Povieš mi, čo sa stalo, alebo nie?“ spýtal sa chrapľavejšie než zvyčajne. V tej chvíli som to už jednoducho nevydržala a pustila som zo seba všetky slzy, ktoré som pred tým držala v sebe. Pritúlila som sa k nemu a asi ešte ďalších päť minút som nebola schopná robiť nič iné, len strašne nariekať. Luke ma iba hladil po chrbte, nič nehovoril, ani sa ma len nesnažil upokojiť, lebo vedel, že by to bolo márne. Po tých piatich minútach som sa asi dostatočne vyplakala a bola som schopná tvoriť slová a pomaličky ich skladať do viet.

„Vieš, že keď nás nájdu, tak to všetko skončí, však? Vrátime sa do svojich životov a budeme predstierať, že sa to nestalo. Lenže ja dobre viem, že akonáhle ma opustíš, zoberieš si so sebou časť zo mňa. Nebudem schopná klamať o tom, že sa tu nič nestalo, lebo sa toho stalo veľa. Neznesiem pomyslenie, že si ďaleko odo mňa.“ Pravdepodobne by som tam mohla chrliť slová podobného typu až do večera a pomedzi ne roniť stále viac a viac kvapôčok sĺz. Luke mi ale položil prst na pery, aby zastavil ten príval nekontrolovateľných slov, ktoré mi proste plynuli z pier. Zmĺkla som a nehybne som sa naňho dívala. Vpíjali sme sa do očí toho druhého bez jedného slova.            

„Milujem ťa.“ Po týchto jeho slovách som jednoducho prestala dýchať. Tie slová boli také jednoznačné a také krásne, že som si ich v hlave premietala dookola.  „Aj ja teba,“ vydýchla som zo seba bez akýchkoľvek pochybností. Milovať ho bolo pre mňa ako dýchať. On bol mojím vzduchom. Bozk po týchto slovách bol iný. Mal v sebe toľko nových emócií.

Romantiku skazilo to, že som bola už váááážne smädná, takže sme sa spokojní sami so sebou vrátili ku jaskyni, Luke sa na mne smial, že vraj som vypila pol jazierka a ja som si vychutnávala tie nové pocity. To, aké je byť prvý raz zaľúbená. Prestala som riešiť, čo sa stane. Aspoň na malú sekundičku som to všetko nechala na pokoji. Všetko totiž bolo perfektné. Takže teraz, dokonale šťastná (len nech mi to vydrží) si zapisujem dojmy a zisťujem, že už nemám veľa strán. Páni, ja som sa ale rozpísala!