Rande mimo civilizáciu

Velebím zmrzlinu a fanúšičky!

4.7. štvrtok, 02:36

Ja nemôžem spať! Som až príliš rozrušená. Ja neviem, to s Lukom a Nickom ma pekne dostalo. A aj to, čo mi napísala Jade. No čo už. Musím spať, inak to zajtra v Ríme nezvládnem a skapem v strede jedenia zmrzliny. A úprimne, punčová zmrzka mi na ksichte nepristane.

09:14

Večer (vlastne skôr už ráno) sa mi ako zázrakom podarilo zaspať. Práve som vstala a musím prehrabať kufor, nechcem vyzerať ako vyoraná myš na rande. Do tej neuveriteľnej horúčavy som si zvolila krátke zelené šaty, strieborné balerínky a môj obľúbený náhrdelník po babičke. Podľa mňa je nadčasový! Je krásny a v dobrom stave. Mám ho rada už len pre jeho predchádzajúceho majiteľa. Klopú mi na dvere rodičia a denník si do Ríma neberiem. Nechcem si doňho zapisovať na zrúcaninách v Koloseu.

20:01

Preboha! Ja asi umriem! Takže, rodičia nemali nič proti, keď som im oznámila svoje plány pri fontáne, len sa tak usmiali a mamke vhŕkli do očí slzy typu: Moje dievčatko ale vyrástlo. Cestou sme samozrejme boli v Koloseu, videli sme sochu Caesara, pár historických kostolov a naši rodičia (Nickovi a moji) sa veľmi pekne zoznámili. Keď sme prišli ku fontáne, už nás ani nevnímali. Najskôr sa rozprávali o rôznych počítačových systémoch, neskôr o výchove detí.

„My si ideme sadnúť vedľa do reštaurácie.“ oznámila Nickova mama  ukázala nám krásnu reštauráciu s červenou markízou. „Nick, počkaj, prosím, na Tommyho. Mal by o chvíľu prísť.“ Nick prikývol a rodičia zabočili do bočnej uličky. Ostali sme sami. Len ja, Nick a Serena. Ona je ako kliešť!

„Kto je Tommy?“ spýtala som sa po chvíli. Nick sa na mňa zahľadel tými peknými očami. Serena sa o to tiež celkom zaujímala. Rozsvietila sa ako prskavka a počúvala každé Nickovo slovo.

„Tommy je môj starší brat, ale musel ešte niečo zariadiť na lodi. Myslím, že mu zatekalo do kajuty.“ Serena bola v siedmom nebi. A to ho ani nevidela. Ale niekto ako Nick ani nemohol mať škaredého brata. Nezmýlila som sa. Keď sme si sadli do kaviarne a objednali sme si zmrzlinové poháre, dobehol k nám fakt pekný vysoký chalan s modrými očami ako obloha a pieskovým odtieňom vlasov, v ktorom sa striedali aj blond odlesky. Keď sa nám ten chalan predstavil ako Tommy, Nickov brat, onemela som. Tí dvaja mali asi toľko spoločného, ako ja so Serenou. Iba rodičov (a krásu). Bolo až komické sa na nich dívať ako na súrodencov. V tej chvíli som pochopila, ako svet vníma mňa a Serenu. Ako totálne protiklady. Ukázalo sa, že Tommy má devätnásť, čo moju sestričku značne potešilo. Odišli k vlastnému stolu a ja som pokojne ďalej jedla zmrzlinový pohár. Úprimne, mohla by som tu rozpísať celý náš rozhovor, ale bolo by to asi tak zaujímavé, ako opisovať bielu stránku papiera. Čím dlhšie som tam s ním sedela, tým väčšmi som mala pocit, že to nikam nevedie. Ja neviem, na prvý pohľad vyzeral byť ideálny. Na druhý tiež, ale na ten tretí už až tak nie. Nemali sme veľa spoločného, často náš dialóg prekrývali tiché prestávky, ktoré sme maskovali jedením zmrzky. Po hodinke aj niečo sme šli do Vatikánu, chrámu svätého Petra, do múzeí Vatikánu (Mali egyptskú výstavu! Bola som nadšená, až som chcela výskať!) a nakoniec sme sa kochali výhľadom na Anjelský palác. Jednoducho nádhera! Naspäť na loď sme sa dostali o takej šiestej. Neuniklo mi, že cestou naspäť sa už Tommy a Serena držali za ruky. Aspoň niekomu to vyšlo. Asi kilometer od lode ma však aj Nick chytil za ruku. Nebránila som sa, ale nebolo to odo mňa ani zamilované gesto. Ježiš, čo mu poviem, keď ma pozve na ďalšie rande? Sakra! Nad tým som nepremýšľala. Čo mi dôjsť mohlo, ale zase až dnes mi došlo, že on nie je celkom môj typ. Čo mi to hovorila Jade? Že nemusí byť moje definitívne rozhodnutie? A kto potom? Hm, nemám veľa možností. A ja neviem, kde inde by som ju mala hľadať. Alebo či by som ju vôbec mala hľadať. S chalanmi sme sa rozlúčili a na moje prekvapenie, naši rodičia chceli ísť spolu ešte na večeru. Takže oni štyria ešte išli na hlavnú palubu a Tommy sa hneď dohodol so Serenou. Mne sa rozklepali kolená. Mala som strach z toho, že sa nevyhnem pozvaniu od Nicka. Bolo by sa to asi aj stalo, keby to nebol preťal silný výkrik: „Panebože! To je Luke Hemmings!“ Spustila sa lavína kriku, ku ktorému sa tak trochu pridala aj moja sestra. „Luke, milujem ťa!“ zjačal opäť niekto vedľa mňa. Otočila som sa smerom, ktorým sa všetci nadšene dívali. V prístave už stála kopa fanyniek s plagátmi, z ktorých sa na vyškieral ten podvodník playbacku. Odháňala ich partia esbéeskarov, ktorí lietali zo strany na stranu, aby ochránili svoju hviezdu. Do toho celého zmätku vstúpil on. Jeden z tých chlapov s nápisom SBS na chrbte otvoril zadné dvere dlhej čiernej limuzíny a Luke konečne vystúpil. Krik zintenzívnel. Prvé, čo som uvidela boli jeho svetlé vlasy, ktoré sa v zapadajúcom slnku jagali ako zlato.  Mal na sebe biele tričko a čierne džínsy (preňho to bol evidentne iba fádny deň). Najväčší šok bol, keď si zložil okuliare a pozrel sa priamo na mňa (bol to divný pocit, lebo som bola od neho asi dvadsať metrov vzdušnou čiarou). Rýchlo som sklopila zrak a on sa šibalsky usmial. Na toto bol zvyknutý. Nedokážem ho presne opísať, lebo bol celkom ďaleko a aj keby, bol obklopený morom fanúšikov. Ale viem, že sa na mňa vtedy pozrel. Prevrátila som oči stĺpkom a stočila som sa na odchod.

„Kam ideš?“ snažila sa dav prekričať Serena.

„Do kajuty,“ oznámila som jej. Ona sa ďalej s úsmevom dívala na Luka v Tommyho náručí. Divné, nie? Než som odišla, stihla na mňa Serena ešte zavrešťať: „Nie je takto z bližšia úžasný?“ Dúfala, že s ňou budem zdieľať tú radosť. Pozrela som sa na speváka, mierne som sa usmiala a prikývla.

„No, možno takto blízko je..“ začala som zanietene, „odporný.“ dodala som hnusne. Serena na mňa zagánila, ale Tommy a Nick sa začali smiať. Ja už som bežala do kajuty a zatresla za sebou dvere. Konečne ticho!