Cestovateľ ✓

25. kapitola

EMMA

"Plán znie nasledovne - nečakane tam vtrhneme, ja a Axon sa postaráme o Pirátov a ty sa budeš držať za nami a nebudeš vystrájať, jasné?" hovoril mi Carter a ja som poslušne prikývla.

"Prípadne sa niekde skry," pridal Axon.

"Ak tam budú všetci, bude ich tam šesť, ale nepredpokladám, že ten štrnásty sa bude zdržiavať medzi nimi, aspoň to usudzujem z toho, čo som od nich počul. Takže rátať by sme mohli s piatimi Pirátmi," rátal Carter.

Bola nedeľa predvečerom a spoločne sme si opakovali plán nášho prepadnutia. Ísť sa malo hneď po zotmení a ja som nevedela, či ma náhodou neopúšťalo moje piatkové odhodlanie zúčastniť sa na tejto akcii. Predsa len som nebola nijak trénovaná a musím povedať, moja fyzická kondícia bola tiež v pomerne žalostnom stave. No cítila som sa natoľko previnilo za to, že ma Carter s Axonom neustále museli strážiť a zachraňovať, že som už jednoducho musela niečo robiť aj ja.

"Pre istotu ti dám uspávač mozgu, ale opatruj ho. Nie že omylom niečo stlačíš!" vystríhal ma prísne Carter. Po prvýkrát som v rukách držala ten ich zvláštny prístroj. Bála som sa tejto neznámej technológie čo i len chytiť. Carter mi ukázal, ako mám tú šikovnú vecičku prisať na ľudskú kožu a čo mám stlačiť. Prístroj som si vložila do vrecka a dúfala som, že sa ho nebudem musieť ani dotknúť.

Napokon sme sa vybrali do mesta. Prenasledoval ma ten nepríjemný tlak na hrudi zo stresu, ale pohľad na sebavedomého Cartera a Axona ma trochu upokojoval. Dokonca aj Felix si vykračoval o niekoľko krokov pred nami, akoby bol pánom tejto akcie.

Nová vlna stresu mnou však prešla, keď sme zabočili za rohom ulice na tú dobre známu slepú, s ktorou už som mala dočinenia. Carter z vrecka vytiahol nejakú krátku kovovú paličku a držal ju v dlani, pripravený ju použiť. Napokon, keď sme sa priblížili k jedným z dvier budov, Carter zvláštnu paličku vsunul do zámky a začula som tichý zvuk, akoby sa vnútri zámky niečo dialo. Potom paličkou potočil a dvere boli záhadne odomknuté.

"Je to univerzálny kľúč na všetky tieto primitívne zámky," vysvetlil šeptom Carter, keď videl môj udivený výraz. "Vždy sa prispôsobí tvaru kľúča, ktorý je potrebný na odomknutie."

Dvere Carter pomaly otváral. Všimla som si, že vedľa nich bolo umiestnené okno, do ktorého som sa vtedy tak dívala, keď som sa sem vrátila po kľúče. Dvere už boli otvorené dokorán a Carter vstúpil ako prvý, po ňom Axon a Felix a nakoniec aj ja. Pre istotu som dvere zatvorila, aby prípadný lomoz v náhodných okoloidúcich nevzbudzoval podozrenie.

Vtedy som až začula tlmené hlasy, ktoré vychádzali z dverí naproti. Carter si priložil prst na pery na znak, že máme byť ticho. Prisunula som sa k dverám bližšie, prišlo mi zvláštne, že cez ne neprešlo veľa zvuku. Avšak hlas, ktorý sa k nám zrejme približoval, bol počuť trochu zreteľnejšie.

"...idem po to, hneď som späť," boli slová, ktoré som zachytila predtým, ako dotyčný siahol po kľučke dverí. S Axonom a Felixom sme uhli doľava vedľa dverí, pretože sa otvárali do tejto strany, a tak budeme za nimi skrytí. Carter však nemal v pláne skrývať sa, hneď, ako dotyčný prekročil prah, Carter mu na plešatú hlavu nasadil spomínaný uspávač a Piráta zachytil pred jeho pádom na zem. Axon mu pomohol ho presunúť do rohu tmavej miestnosti.

"Bill, o čo tam ide?" ozvalo sa od vedľa. Nastalo hrobové ticho. "Bill?"

Počula som, ako viacerí Piráti vstali zo stoličiek, ktorých buchot sa ozýval tmavými priestormi. Srdce mi bilo ako pojašené, každú chvíľu mali prekročiť prah štyria poslední Piráti. Aj my sme boli štyria, no Felix bol tak za polovicu človeka a ja som bola tak za polovicu Felixa.