Cestovateľ ✓

18. kapitola

CARTER

Prikryl som ju dekou a postavil som sa. Vrela mi krv v žilách, hnev mi pulzoval hlavou a mykalo mi končatinami. Mal som chuť do niečoho kopnúť, niečo rozbiť... Medzi palec a ukazovák som si chytil korienok nosa a snažil som sa upokojiť. Podišiel som k najbližšiemu oknu a zadíval sa na mesiac, ktorého svit mi osvetlil tvár.

Ako som len mohol byť taký hlúpy? Snažil som sa sám seba presvedčiť, že mi na nej nezáleží, no keď som ju videl spať neprirodzene hlbokým spánkom s vedomím, že doňho bola niekým prinútená, mal som chuť sa rozkričať.

Ako som si vlastne mohol nahovárať, že mi nezáleží na celom svete? Náhle som videl, o čo moja generácia prichádza vo virtuálnom svete, do ktorého všetci tak radi utekajú. Prichádzajú totiž o skutočnosť, o realitu. Tento výlet do minulosti mi otvoril oči. Doteraz som bol zaslepený tak ako všetci ostatní, zabúdal som na reálny svet a nahováral som si, že nie je tak dôležitý. Misiu som prijal, pretože to bola moja práca a nie preto, lebo som v nej nachádzal akýsi hlbší zmysel. Keď som bol dieťa, mal som ešte ako taký rozum, mal som totiž ambície. Vždy som sa chcel stať cestovateľom a objavovať čas, no aj keď sa mi to neskôr naozaj podarilo, v dospelosti svet akosi zovšednel.

No ako som sa mohol tak zmýliť? Ako mi nemohlo záležať na tých drobnostiach, ktoré svet robili tak skutočným... Každé ráno som sa zobúdzal za spevu vtákov, v noci som obdivoval mesačný svit, pozoroval som, ako vietor unáša lístie stromov do neznáma a dokonca aj mráz, ktorý mi každú noc vyštípal pokožku, ma akosi prebúdzal... Prebúdzal ma do reality.

Náhle mi záležalo na každej malej drobnosti a ja som sa týchto pocitov zľakol a snažil som sa ich v sebe utlmiť na miesto toho, aby som ich prehlboval. Preto som sa vyhýbal aj tomu sivému pohľadu, pretože bol taký skutočný... a ja som sa skutočného bál. Keď som pozoroval všetky tie maličkosti, ktoré mi boli cudzie, všetko, čomu som sa divil, v podvedomí som predsa len cítil ich prirodzenosť.

"Kto tam je?" začul som jej hlas. Musím priznať, že som sa jej otázky zľakol, pretože sa tak náhle prerezala tým dusným tichom.

"Carter," odvetil som a podišiel som k nej. Až potom som si všimol, že znova len rozprávala zo sna a vydýchol som si. Prikryl som ju ešte svojím kabátom a sadol som si vedľa nej na nejaký kartón, ktorý sa tu povaľoval.

"Najprv mi povedz, kto si," nástojila.

Zrazu mi niečo došlo. Okamžite som sa strhol a pozrel som sa lepšie na jej tvár. Obočie mala mierne zamračené a v spánku sa trochu mrvila. Nehybne som sedel vedľa nej a pozorne som počúval jej ďalším slovám.

"Čo to je?" vyslovila otázku. Moja teória sa začala potvrdzovať, čakal som však ešte chvíľu.

"Nechápem," zamrmlala zmätene.

Teraz už som bol o tom presvedčený. Už som nepochyboval, že sa jej musel snívať presne ten istý sen ako vtedy, keď som u nej spal, pretože som si veľmi jasne pamätal, že vtedy zo sna vyslovovala tie isté slová, dokonca sa tvárila rovnako.

"Vôbec to nechápem," prehovorila naposledy.

_ _ _

EMMA

Hneď po prebudení ma privítala do nového dňa silná migréna. Ešte pred tým, ako som otvorila oči, som si v bolesti schytila hlavu a posadila som sa. Pár minút po tom, čo som otvorila viečka, som ešte videla, ako sa predo mnou točí celý svet. Zmätene som žmurkala a dúfala som, že sa mi ešte sníva, keď som zistila, že sa prebúdzam v nejakej schátralej budove.