Cestovateľ ✓

20. kapitola

EMMA

Čoskoro prišiel štvrtok a s ním aj moje osemnáste narodeniny. V to ráno som mohla vyspávať, koľko som chcela, lebo ma mama pri príležitosti mojich narodenín ospravedlnila z vyučovania z rodinných dôvodov, a tak ma zobudil až zvonček, ktorý sa ozýval po celom dome. Najprv som si myslela, že bol len v sne, no keď som precitla, utekala som okamžite dole, ani som sa nestihla prezliecť z pyžama.

Zbehla som dole schodmi, dobre že som sa nepotkla, a dúfala som, že na mňa dotyčný, čo zvonil, nebude nahnevaný, pretože už musel čakať najmenej desať minút pred vchodovými dverami. Kľúče už boli vsunuté v zámke tak, ako som ich tam nechala a keď som odomkla, bola som prekvapená, pretože za dverami stáli obaja moji rodičia.

"Vôbec som vás nečakala tak skoro," bola som ohúrená, že som ich ani nepozdravila. Skočila som obom do náruče a vyobjímala ich.

"Prečo ste si neodomkli?" čudovala som sa.

"Nechala si kľúč v zámke, nešlo to," vysvetlili a ja som si plesla po čele. Včera večer som na to vôbec nemyslela. Pomohla som im s kuframi a neprestávala som sa diviť nad ich hnedou opálenou pokožkou, naozaj vyzerali, že prišli z Venezuely.

Doobedie sme strávili spolu v obývačke a neskôr som mame pomáhala v kuchyni, keď znova zazvonil zvonček. Tušila som, že to bude pre mňa, a tak som sa vybrala otvoriť dvere.

"Všetko najlepšieeeee," výskala Abby hneď, ako som otvorila dvere a zahrnula ma svojím objatím. "Nech sa ti darí, nech si zdravá, šťastná a podobné klasiky, a hlavne nech ti neleziem na nervy," žmurkla na mňa Abby a pomedzi moje ďakovanie mi do ruky vsunula akúsi krabicu. Pozvala som ju dovnútra a ona ma súrila, nech otvorím jej darček, dokonca sa na to prišli pozrieť aj rodičia.

Vždy som sa cítila zvláštne pri otváraní darčekov, najmä pred ľuďmi, ktorí mi ich dali. Cítila som sa trochu nervózne pod váhou všetkých troch pohľadov, no keď som krabicu otvorila, klesla mi sánka. Urýchlene som z nej vybrala šaty, na ktorých Abby tak poctivo pracovala a musím povedať, že mi tých niekoľko meraní obvodu tela za to naozaj stálo.

"Bože, Abby!" vypúlila som oči na jej výtvor, ktorý som pridržiavala v rukách. Šaty som si priložila k telu a pozrela som sa na seba v zrkadle. Nemohla som sa vynadívať, netušila som, že Abby bola taká šikovná krajčírka. Šaty vôbec neboli prehnane ozdobené a nenachádzali sa na nich žiadne bláznivé prvky, ako by človek u Abby čakal. Strih bol pomerne jednoduchý - top mal tvar elegantného tielka, prišité k tomu boli krátke rukávy, ktoré mi zakrývali len ramená a boli z jemnej priehľadnej, fialovej látky, sukňa siahala len málo pod kolená a bola pekne zvlnená. Farba bola levanduľová a musela som priznať, že mi pristala. Šaty boli proste nádherné a bol to presne môj vkus. Pri pohľade na ne človeku hneď napadlo, že v jednoduchosti je krása.

"No Abby, myslím, že si u teba objednám šaty," zízala mama na jej výtvor a Abby sa len celá šťastná usmievala od ucha k uchu a mala celkom červené líca.

"Ďakujem," hlesla som stále neveriacky, že tieto nádherné šaty sú naozaj pre mňa. "Sú úžasné!"

"Ešte aby nie," žmurkla Abby a všetci sme sa zasmiali.

"Aspoň si máš čo obliecť na dnešnú oslavu," usmiala sa mama.

"Čo? Akú?" čudovala som sa. O ničom som nevedela.