13. kapitola

381 43 2
                                    

CARTER

Roztiahla mi gauč a odniekiaľ priniesla periny a vankúš. Tvrdila, že nepotrebuje pomôcť, no keď som videl, ako vyšla spoza rohu obývačky zahalená perinami, ktoré boli tak dvakrát veľké ako ona, predsa len som vstal a pomohol jej. Len sa rozpačito usmiala a dokonca doniesla z kuchyne šálku, z ktorej sa parilo.

"Toto je asi čaj, však?" spýtal som sa trochu neisto. Odpoveďou mi bolo prikývnutie a neveriaci pohľad.

"Nehovor mi, že nemáte čaj," pozrela na mňa so zdvihnutým obočím. Radšej som neodpovedal.

Taktiež mala šálku čaju, a tak som ju pozoroval a nenápadne napodobňoval. Pomaly ho sŕkala a ja som spravil to isté. Bola to len horúca farebná voda, neviem, čo na tom bolo také úžasné. Hoci možno sa to vrecúško vnútri ešte nevyluhovalo.

Sedela v kresle oproti mne a hľadela do akéhosi neznámeho bodu, zatiaľ čo sŕkala horúci čaj. Znova sa strácala v úvahách a ja som si ju snáď prvýkrát poriadne prehliadol. Dlhé gaštanové vlasy mala prehodené dozadu cez ramená, ale sem-tam jej vyčnievalo zopár neposlušných prameňov. Dokonca aj v tom miernom prítmí som obdivoval ich lesk. Sivé oči sa podobali tej pochmúrnej oblohe, ktorú tak rada pozorovala, ale nepôsobili tak, naopak sa v nich zračila akási hĺbka, najmä keď takto úporne premýšľala. Jej pleť pôsobila hladko a jemne a líca často pokrývala červeň. Všimol som si jej malé dlane, ktoré držali šálku a uvedomoval som si dokonca aj jemnosť jej pohybov.

Cítil som sa zvláštne, keď som si ju takto obhliadal, neznáme pocity sa zmocňovali mojej mysle a ja som z toho vinil vedľajšie účinky cestovania časom. Vtedy som ešte nevedel, čo moje pocity naozaj znamenali...

EMMA

"Koľko je vás? Myslím cestovateľov," spýtala som sa po mojich dlhých úvahách. V poslednej dobe som nad týmto jeho zvláštnym zamestnaním často rozmýšľala, znelo totiž tak zaujímavo a tajomne. Dúfala som, že mi to prezradí, mala som pocit, že sme sa trochu zbližovali.

"Veľmi málo," odpovedal stručne. Všimla som si, že sa na mňa pozeral celkom zvláštne, nevedela som odhadnúť, čo sa skrývalo v jeho pohľade, no pod jeho tiažou som sa začala cítiť trochu nervózne. Bola som strapatá? Čo ak som mala niekde vyrážku?

"Ako si sa k tomu povolaniu dostal?" pýtala som sa ďalej.

"Odjakživa som to chcel," povedal bezvýrazne. Sedel na gauči, nohy mal rozkročené a ruky prekrížené na hrudi.

"Čo si taká práca vyžaduje?" vyzvedala som naďalej dúfajúc, že podá trochu rozvinutejšiu odpoveď.

"Dlhý výcvik, veľa štúdia a profesionalitu, povedal by som," mykol plecami.

Musím uznať, prišiel mi ako celkom odhodlaný typ človeka. Nevedela som, v čom spočíval jeho výcvik, ale vsadila by som sa, že v ňom bol dobrý.

"Aké štúdiá?" zaujímalo ma.

"Ja sa špecializujem na obdobie od 21. storočia po moju súčasnosť. To znamená, že keď ma pošlú na misiu ako je táto, musím zapadnúť, vyzerať, že som z tejto doby, chápeš," vysvetľoval.

Nevedela som, či vyzeral ako z tejto doby. Pôsobil príliš záhadne a vážne. Veď ten chalan ani len nevedel, čo sú to nočné mory...

Cestovateľ ✓Where stories live. Discover now