Cestovateľ ✓

30. kapitola

EMMA

Carterov príchod bol ako svetielko nádeje. Zmätene stál na mieste a absolútne nechápal, čo sa dialo, len sa obzeral naokolo a snažil sa odhadnúť situáciu.

"Carter!" zakričala som na neho. "To Axon je štrnásty pirát!"

"Čuš!" okríkol ma Axon, no ja som pokračovala ďalej, musela som Carterovi povedať čo najviac z toho, čo som sa teraz dozvedela. Netušila som, ako sa celá situácia skončí, preto som musela jednať rýchlo.

"Axon a minister časopriestoru sú za tým všetkým, chcú sa zmocniť času!" pokračovala som.

"Vravím ti, drž hubu!" vypľul na mňa Axon.

"Axon? Minister?" zmätene zopakoval Carter a pomalými krokmi sa v tme približoval k nám. Obhliadal sa, pravdepodobne sa chcel uistiť, že sme tu boli sami. Akoby čakal, že tu bol ešte niekto, kto azda Axonovu pojašenú myseľ ovládal. Felix sa držal pri ňom.

"Áno, minister je skorumpovaný lump!" povedala som nahnevane.

"Axon, čo to preboha stváraš?" ešte vždy neveriacky Carter skúmal situáciu. Pomaly mu začali veci dochádzať.

"Chcem nájsť to, čo mi patrí," mykol Axon plecami, no videla som, že bol v strehu, keby sa rozhodol Carter zaútočiť.

"Myslíš ten sprostý papier?" pýtal sa Carter. Pohľadom preletel ku mne: "Vieš už, kde je?"

"Áno, ale nepoviem mu to," povedala som odhodlane.

"Povieš, inak neskončíš dobre," obrátil sa na mňa Axon.

"Je mi jedno, ako skončím, od mojich činov závisí teraz celé ľudstvo," odvetila som.

"Axon, pokrivíš jej jediný vlas a zabijem ťa, prisahám," vyhrážal sa Carter a zrýchlil krok smerom k nám.

"Nehýb sa! Ešte jeden krok a zhodím ju," vystrel ruku Axon pred Cartera, ktorý bol ešte vždy na niekoľko metrov vzdialený od nás. Carter pohotovo zastal a nervózne si hryzol peru. Zvažoval situáciu, no vedel, že Axon svoje slová myslel vážne, a tak zostal stáť, hoci v strehu.

"To snáď nemyslíš vážne, Axon, prečo to robíš?" čudoval sa Carter. Videla som, ako zovrel päste a počula som, že hovoril cez zaťaté zuby.

"Snáď si nemyslíš, že sa ti budem spovedať," zasmial sa Axon zlomyseľne a otočil sa na mňa: "A teraz poslednýkrát, povedz mi, kde ten prekliaty papier je."

"Nie," trvala som na svojom.

"Emma, povedz mu to," počula som Cartera, no pokrútila som hlavou.

"Ak mi to nepovieš, tak ťa zhodím, varujem ťa," vyhrážal sa Axon. Jeho pohľad ma prepaľoval, chladné oči mi naznačovali, že o jeho slovách nemám pochybovať. Prešiel mnou mráz a skrútil sa mi žalúdok, keď som pomyslela na tú výšku, v ktorej som bola bezmocne lapená. Stál mi pád za to?

"Dokelu, Emma, povedz mu to a niečo potom vymyslíme, hlavne mu to povedz," zvyšoval na mňa Carter hlas.

"Nikdy," krútila som hlavou. Sama som neverila svojim slovám, akési zvláštne odhodlanie nado mnou prebralo moc a ovládlo ma.

"Emma, sprav to, prosím," počula som, ako sa Carterovi chvel hlas.

"Dávam ti päť sekúnd," priblížil sa ku mne Axon. "Jeden," začal rátať tichým, zlovestným hlasom.

"Emma, povedz mu to!" kričal Carter, no ja som zostávala ticho.

"Dva," pokračoval Axon.

"Emma! Doriti, povedz to!" strácal Carter trpezlivosť.