Cestovateľ ✓

10. kapitola

EMMA

"Emma, aspoň raz by si ma mohla vpustiť do tej tvojej hlavy a priblížiť mi, čo sa v nej deje," ponosovala sa Abby, keď ma znova pristihla v zamyslení. Priznávam, bolo to so mnou stále horšie a horšie, neustále som unikala k svojim myšlienkam a otázkam, až som zabúdala na okolitý svet.

Čím ďalej, tým viac ma iritovalo, že som Abby o ničom nemohla povedať. A nebolo to len kvôli Carterovi, ale aj kvôli Abby samotnej - bála som sa, že by sa jej mohlo niečo stať, keby ju do toho celého zatiahnem, predsa len som nevedela, ako funguje čas, aké by to malo následky... Navyše som nevedela, čo si mám myslieť o tom vymazávaní spomienok. Akú som mala istotu, že omylom nezabudne svoje meno? Alebo na mňa? A čo je horšie, čo ak by sa nejakým spôsobom porušilo to centrum v jej mozgu, ktoré zodpovedalo za jej nápady? To by sa Abby rovno mohla premenovať, nebola by to už ona... Asi by som odpadla, keby raz v živote Monsiňora oslovila Dunčo.

No klamať jej a vymýšľať si výhovorky mi prišlo priam nechutné. Neznášala som to, vždy som nerada klamala, svoje slová som brala až príliš vážne na to, aby som ich takto zneužívala. Z podobného dôvodu som ľuďom nikdy nič nesľubovala - keď človek niečo sľubuje, ťažko vie, či sľub naozaj splní a ja som odmietala takéto vážne slovo brať naľahko a vyslovovať ho, kedy sa mi zachce. Abby o tom veľmi dobre vedela a preto som sa aj bála, že sa ma raz spýta, či jej môžem sľúbiť, že hovorím pravdu, keď som jej ju nehovorila.

"V mojej hlave je celkom neporiadok, nepáčilo by sa ti tam," povedala som rýchlo prvú blbosť, ktorá mi napadla.

"Bože, Em, videla si moju izbu? Neporiadok je moje teritórium," prevrátila očami. "Nad čím teda rozmýšľaš?"

"Nad ničím špeciálnym, len som prečítala jednu knihu, ktorá podnietila moje úvahy," mykla som plecami vyslovujúc prvé klamstvo, ktoré mi napadlo. Neznášala som sa za to.

"Nehovor mi, že si zase čítala Malého princa, tú knihu už musíš vedieť snáď aj naspamäť. Čo na nej vlastne je? Nie je to len detská rozprávka?" zamračila sa.

"Záleží, ako sa na to pozeráš," usmiala som sa pri spomienke na moju obľúbenú knihu. "Ak sa na Malého princa pozrieš z pohľadu dospeláka, tak to nie je nič viac ako detská rozprávka. Sú to práve deti, ktoré jej naozaj chápu," žmurkla som na ňu. Vedela som, že nevie, na čo narážam, lebo tú knihu nikdy nečítala. Aspoň nie pozorne. Našťastie jej moja odpoveď postačovala a radšej zmenila tému.

"Čo by si povedala na to, že by som sa stala krajčírkou?" vyšlo z nej.

A je to tu zase, pomyslela som si. Abby prešla z kutilského obdobia na krajčírske. Už teraz som sa bála pri predstave, ako sa najbližšie týždne zmení môj šatník na nepoznanie.

"Nehovor mi, že nad tým rozmýšľaš," zdvihla som obočie v miernych obavách. Abby s ihlami v rukách? Božechráň!

"Minulú noc ma v spánku osvietila akási múza a keď som sa ráno zobudila, mala som silné nutkanie ušiť si vlastné šaty, čo na to povieš?"

"Abby," pozrela som sa na ňu celkom vážne. "Veď si ani neráčiš zašiť dieru v ponožkách."

"Tá je tam naschvál. Kdesi som počula, že keď si viackrát nechám odrieť kožu na pätách v topánkach, že mi po čase sama zhrubne a už nikdy potom nebudem mávať pľuzgiere. Neznie to lákavo?"

Po týchto slovách som sa seriózne začala zamýšľať nad duševným zdravím svojej kamarátky.

_ _ _