Cestovateľ ✓

29. kapitola

EMMA

Žmolila som papierik v rukách a rozhliadala som sa po svojej izbe. Spoza dverí som videla akýsi záblesk, no bála som sa ho ísť preskúmať. Až po niekoľkých minútach ticha som sa odvážila vykročiť za dvere a po prehliadnutí celého domu som zistila, že cudzinec záhadne zmizol. Nemohol však vyjsť von na ulicu, počula by som zavŕzgať bránku.

Koľko mi dal času na ukrytie papiera? Nespomínala som si, že by mi podobnú informáciu povedal, ale chcela som to mať čo najskôr za sebou. A tak som tuho rozmýšľala nad úkrytom.

Mohla by som ho hodiť do rieky a nechať ho odplaviť na miesto, ktoré by mi nebolo známe. No s týmto nápadom by cudzinec iste nebol spokojný, predpokladám, že chcel papier znova niekedy vidieť. Prečo ho nemohol skryť sám? Načo potreboval mňa? Čo to rozprával o vymazávaní pamäte?

Trasúce ruky držali ten prekliaty tenký predmet v ruke, papier pôsobil tak krehko, tak nevinne, že som mala chuť ho jednoducho roztrhať na márne kúsky. No to isté by cudzinec spravil mne, keby sa o tom dozvedel.

Kde len ho skryť? Nemohla som ho len tak vložiť do zásuvky od stola či pod posteľ, pretože by som ho pri upratovaní či inej činnosti našla. Musela som ho skryť aj pred sebou. Zároveň som však chcela papier ukryť niekde, kde to pre mňa bude dávať zmysel, keby som túto informáciu znova niekedy potrebovala, no nemohla by som si spomenúť. Nevedela som, či mám rečiam o mazaní pamäte veriť, ten chlap znel ako blázon, no strach mi nedovolil brať to na ľahkú váhu.

Vtedy som si to uvedomila. Môj pohľad v momente padol na miesto, kde som sa rozhodla papier skryť.

_ _ _

"Dokelu, prečo zrovna teraz nerozprávaš zo sna, ha?" jedoval sa niekto. Jeho hlas som nepočula zreteľne, takmer akoby bol na míle vzdialený. Ešte chvíľu som neotvárala viečka, boli stále priťažké. Len ma pomaly opúšťali obrazy a zvuky sna, keď som si uvedomila, že na pokožke tváre cítim dopadajúce kvapky dažďa. Nebolo ich veľa, len sem-tam som jednu ucítila. Čo sa to dialo? Bol to len jeden z tých okamihov, kedy som sa poddávala dažďu?

Náhle som otvorila oči dokorán. Nie, nebol to jeden z tých pokojných momentov plných obdivovania prírody a oddávania sa úvahám. Behom sekundy sa mi vybavili momenty spred upadnutia do spánku, tentokrát som si ich všetky pamätala.

"Už si hore? Fajn. Tak hovor!" oboril sa na mňa známy hlas.

Nie, nemohla to byť pravda... Nemohol to byť Axon!

"Kde to sme?" spýtala som sa zmätene.

"Čo si slepá?" iritovane na mňa vyprskol. "Aha, ty sa vlastne nemôžeš otočiť," zasmial sa zlomyseľne. "Neboj, ukážem ti to."

Začala som sa pomaly orientovať v priestore. Sedela som na drevenej stoličke, ruky som mala pevne zviazané za chrbtom a zrejme navyše pripevnené k operadlu stoličky. Chodidlá a kolená som mala priviazané k nohám stoličky, trup k operadlu a stehná k sedadlu. Celá som bola obviazaná hrubým tesným lanom.

Kde som však bola? Zdalo sa, akoby sme sa nachádzali na streche nejakej budovy. Bola som otočená tak, že som celú strechu videla, bola betónová a rovná, ako strechy panelákov... To snáď nie! Mohli sme byť na vrchole paneláka? Aký bol vysoký? Nedovidela som odtiaľto na horizont, len na šíru nočnú oblohu.

Axon však kráčal ku mne a jedným pohybom stoličku, na ktorej som bola usadená, zdvihol a potočil. Vynoril sa mi výhľad na mesto, ktoré bolo osvietené pouličnými lampami. Potom môj pohľad skĺzol k stenám paneláku, na ktorého streche sme sa nachádzali. To snáď nie, opakovala som si v hlave. Boli to tie najvyššie paneláky v meste, dvanásťposchodové! Pád odtiaľto znamenal istú smrť.